U Honga

Je pondelok 11.30 a doktor Bútora, vedúci Pavilónu aplikovanej kryptológie Slovenskej akadémie vied o tomto čase pravidelne pokladá otázku riešiacu dilemu obedného menu.

Čo dnes? Dáme čínu?

Jeho podriadený, mladý doktor Maslák sa pousmeje, vstane od počítača a vyzliekajúc si výskumnícky plášť bez slova zamieri k opancierovanému východu z hlavného laboratória. Už sa teší na tradičný pondelkový ázijský dlabanec. Z jeho strany je v tom aj istá dávka nostalgie za  vysokou školou, keď ho pred študáckym hladom neraz zachránili obrovské porcie jedla z ázijskej vývarovne pri intráku. Bútora to však berie čisto pragmaticky. Jedlo nie je v zozname jeho potešení a koníčkov. Hneď vedľa SAV-ky je vietnamské bistro Lotos a on sa preto nemusí príliš vzďaľovať od jedinej vášne, svojej práce. Riešia práve veľmi milé, no náročné výskumné zadanie od jedného mobilného operátora, ktorý sa ich čisto teoreticky opýtal, či existuje možnosť automatického prepisu hovorov do textu vo všetkých svetových jazykoch a či by sa tieto nedali ukladať na server spolu s esemeskami, aby sa v nich dali monitorovať preddefinované kľúčové slová. Bútora to okamžite zobral ako vedeckú výzvu a na projekte už finišuje. V geniálnej, no naivnej mysli teoretického akademika neexistuje ani tieň pochybnosti o rýdzich motívoch zadávateľa „výskumnej úlohy“ a žiadna reálna predstava, čo všetko takýto projekt dokáže ovplyvniť a zmeniť.

 

Vyšli s Maslákom z pavilónu a prekvapení hrejivým slnkom neskorej jesene vykročili cez bránu SAV-ky na obed. Na hlavnej vrátnici sedel major Výboh. Bol to starý lampasák na penzii kdesi od Malaciek, ktorému vojenská zelená prirástla k mozgu natoľko, že si dodnes do práce, ale i do krčmy či na záhradu obliekal staré umastené sako svojej uniformy, hoci bol už vyše dvadsať rokov vo výslužbe. Ako sa hovorí, zvyk je železná košeľa. Alebo Výbohovo zelené sako. Nechal si na ňom dokonca aj výložky s preleštenou majorskou hviezdou dokazujúcou, že každý kariérny vojak s vytrvalou dávkou krutosti voči nižším šaržiam a podlízavosti voči svojim veliteľom, to raz dotiahne až na najdôležitejšiu stoličku v Slovenskej akadémii vied. Ako každý správny gumák rozprával krásnou a plynulou českoslověnštinou nie nepodobnou slávnemu prejavu nebohého prezidenta Husáka na 14. zjazde Strany. Aj teraz predstavil obom vedcom nielen svoj mentálny svet ale aj to najlepšie, čo tento kultúrno-lingvistický hybrid obsahoval:

 

No jak doktůrko? Už ste vyrátali, kdy budě ten konec světa? Ale že mi ještě predtým potáhnetě kabel so signálem od vás z pavilonu, abych tady mal v telke Hábéóčko?! A hele, proč vy holomci furt chodítě jest k těm žlutým Rákosníkom?

Bútora namiesto odpovede zdvihol dva prsty k pomyselnému štítu svojej brigadírky a salutujúc ho pozdravil: Majore! Snáď to aj trochu znelo ako magore, no tú slabiku už spolu s popadaným lístím kamsi odvial novembrový vietor.

 

Vietnamské bistro Lotos na Patrónke patrí rodine Hong Van Ngueyna. Sú to milí, pracovití, prvogenerační prisťahovalci, ktorí prišli do Československa v 80. rokoch v rámci výmeny pracovníkov v krajinách RVHP. Lotos je dobre zabehnutá obedárnička a na ich vychýrené pho zájde občas aj poslanec M. U. zo strany známej svojou averziou voči všetkému cudziemu. Keď nie toto, tak čo je lepším príkladom krásneho spolunažívania s prisťahovalcami na Slovensku? Alebo že by to bolo znakom poslacovho pokrytectva? Dokonca mu ani nevadí, že Aziat Hong si v slovenčine neustále zamieňa výslovnosť hlások R s L a oslovuje ho pán posranec.

 

Lyžu arebo hlanolky? pýta sa Hong ďalšieho zákazníka s plastovou táckou.

Lížu piču, piču s ryžú, skočí mu s nechutným petržalským akcentom do reči vyholený mladík, ktorému spod polo-trička značky Thor Steinar vykúka na krku vytetovaná svastika. Sám prekvapený zo svojej kreativity a novoobjaveného básnického talentu sa začne zadúšať krochkavým smiechom prerývaným pískaním v nose s prefetovanou prepážkou.

 

Hongovi tento zvuk tesklivo pripomenul rozlúčkovú pieseň prasiatok z bitúnku, kam každú sobotu doobeda chodieva kupovať mäso. Staršia pani stojaca v rade za nimi pokrúti ostentatívne hlavou a prevráti oči v znechutení nad oplzlosťou mladého nácka. Nahlas však nepovie nič, pretože takéto typy ona dobre pozná. Okrem toho ešte má v pamäti, ako ju pred pár minútami ostríkal auťákem, keď s tým jeho velkým stríbrným gázíkem procházal prez mláku okolo nej. Ostatne, ten géčkový Medveď je na znak výnimočnosti jeho majiteľa „zaparkovaný“ na blikačky na chodníku necelé dva metre od vchodu do Hongovho bistra.

 

Bútora s Maslákom si odniesli svoj obed k stolu a začali jesť. Hneď vedľa si sadol neogardista a čakajúc na svoju chrumkavú kačicu si krátil chvíľu pitím českej kofoly, počúvaním priblblého slovenského hip hopu cez reproduktor svojho čínskeho iPhonu a nadávaním na tie lenivé žlté opice. Hong mu práve nesie jedlo, do ktorého mu tesne predtým jeho útla žienka medzi kúsky mäsa umne nachrchlala obrovského chruščova. Okrem rasistického konzumenta tejto ázijskej delikatesy si to všimlo takmer celé bistro, no ako obvykle, nikto nič nepovedal. Štamgasti tomuto tichému vzdoru rozumeli a schvaľovali ho. Ako občania demokratickej krajiny, v ktorej reálna moc stále patrí klérofašistom, boľševikom a podobným sviniam, ani nepoznali nejakú možnosť, ako bez následkov prejaviť otvorený nesúhlas so spoločenským poriadkom. Nik ich to nenaučil a ktovie, či by im to vôbec bolo platné.

 

Hong sa s vrodenou ázijskou pokorou uklonil a s úsmevom povedal: Špeciárna omáčka ren ple vás.

Dones mi plíííbor, ty žltá šušňomáčka, napodoboval tento radový člen strany posranca M. U., Hongovu výslovnosť.

Nemal ani zdanie, ako výstižne opísal podstatnú časť svojho pokrmu. S tými vašimi bambusovými palicami ja žrať nebudem!

 

Na miernu obhajobu tohto nevzdelaného patridiota treba podotknúť, že netušil, že bambus je rastlina a nie istá intímna časť mužského tela. Hong sa pre istotu znova uklonil a cúvajúc sa vzďaľoval od náckovho stola. Už sa neusmieval a v jeho tmavých očiach sa zračilo kadečo. Medzitým už Hongova krásna dcéra Linh doniesla príbor a čistou slovenčinou sa nasteroidovanému debilkovi ospravedlnila, hoci nebolo za čo. O rasizme, predsudkoch a ľudskej zlobe vie svoje. Sprevádzajú ju od základky a nepomohlo ani to, že teraz končí na univerzite a je premiantkou vo svojom ročníku plnom chalanov. Maslák si zrazu uvedomil, že Linh pozná. Veď je to predsa tá šikovná študentka z matfyzu. Z jeho alma mater, na ktorej pred necelým rokom dokončil svoju doktorantúru. Mal ju ako asák na cvikách a vždy obdivoval jej pripravenosť, nadhľad, schopnosť riešiť problémy a myslieť mimo stereotypných koľají. Teraz ho však upútala úplne iná časť Linhinej osobnosti a dotkla sa priamo jeho srdca. Amor mu pošteklil nadobličky a zaplavil jeho telo nečakaným náporom hormónov šťastia. Linhin krehký šarm kažopádne situáciu upokojil a zákazníci Lotosu sa vrátili svojmu obedu. Jedine Maslákovi bolo akosi teplo a čelo mu skropili kvapôčky potu. Nácek si ešte pri pohľade na Linh zasnene spomenul na dovolenku v Thajsku a potom sa vrhol na kačicu so špeciálnym sósom. S očividným gurmánskym uspokojením vychutnával sústa chrumkavého mäsa potriesneného sekrétmi sliznice dýchacích ciest Hongovej ženy. O dva stoly ďalej si nejaký pán na tanier kydal hektoliter worcestrovej omáčky, ktorú Hong kupoval v zľave vo veľkosklade v domnienke, že to je európska sójovka.

 

Zrazu do bistra vošli dvaja mladíci, jeden akýsi vystrašený a ten druhý mal v tvári úplne nepríčetný výraz. Presne taký výraz, za aký kedysi hrozila inkvizícia. Nejeden z prítomných si pomyslel, že to je určite blázon a patrí do ústavu. Ten ustarostený mladý muž začal prosiť hostí, aby mu požičali mobil. Že jeho je vybitý a potrebuje nutne zavolať záchranku pre kamaráta, ktorý je psychiatrický pacient. Nik tej absurdite neveril. Báli sa, že sú to nejakí podvodníci alebo zlodeji. Tomu bláznovi aj tak nič dobré z očí nešlo a aj ten druhý bol akýsi pošahaný, veď si ani mobil nevie doma nabiť! Zo zákazníkov im chceli pomôcť jedine Bútora s Maslákom, tí však počas pracovnej doby mali mobily zamknuté v sejfe na vrátnici svojho výskumného pavilónu a nebrali so ich so sebou ani na obed. Tu už im ale Hong doniesol svoj mobil, starú rachotinu, na ktorej sa dalo telefonovať jedine s hlasným reproduktorom. Keď sa teda mládenec dovolal na 112-ku, osadenstvo Lotosu počulo celú konverzáciu. Ku svojmu zahanbeniu si mnohí uvedomili, že toto je naozaj núdzový prípad a ten zúfalý mladík nikoho nevodil za nos. Trápny pocit hanby však rýchlo prekryla zvedavosť. Takéto niečo je predsa len výnimočným spestrením fádneho pondelňajšieho obeda.

 

Dobrý deň tu núdzová linka záchrany, ako vám môžeme pomôcť?

Dobrý deň, som v meste s psychiatrickým pacientom a potrebujem záchranku.

Čo mu je?

Je to psychiatrický pacient a práve má záchvat.

Je zranený alebo má nejakú chorobu?

Nie.

Takže mu nič nie je. Môže teda chodiť a ísť k doktorovi, však?

Prosím vás, je to psychiatrický pacient, toho času v ústavnej liečbe.

Tak ako to, že ste na ulici?

On ušiel z psychiatrie a nechce sa tam vrátiť, ja ho sám nezvládnem, potrebujem nutne pomoc.

Je to váš príbuzný?

Nie.

Tak ako viete, že ušiel z psychiatrie?

Bol som tam na návšteve za niekým iným a tento pacient sa nejak vykradol, nasledoval ma a pripojil sa ku mne v autobuse.

Ako viete, že je to pacient z psychiatrie, keď ste tam boli za niekým iným?

 

Tyrania operátora záchrannej linky nemala konca kraja a mladíka pomaly privádzala k zúrivosti.

Počúvajte, prestaňte s tými eštébáckymi otázkami a okamžite mi sem pošlite záchranku! Diktujem vám adresu...

Chudák chlapec operátorovi záchrannej linky zjavne stúpil na otlak a tak mu skočil do reči...

Takto to nefunguje, pane. Zodpovedajte na moje otázky a my vyhodnotíme vašu situáciu.

Mladík sa v zúfalstve zviezol na stoličku a prevrátil do seba polovicu kofoly, ktorú im na účet podniku priniesol len tak bez opýtania Hong. Ten druhý chalan lemtal do seba s nadšením už tretí pollitrák a cukor tohto kalorického nápoja ešte viac akcentoval jeho excitovaný stav. Hovor na bezplatnú linku pokračoval k spokojnosti obecenstva. Takýto teáter ešte nik nezažil. Všetci v duchu oceňovali bravúrne herecké výkony oboch hlavných protagonistov i bláznovu choreografiu v tejto fraške o užitočnosti  záchranného zdravotníckeho systému. A najlepšie na tom bolo, že si celý dej mohli spolu s jarnými rolkami vychutnávať z pohodlia nezúčastnených osôb.

 

No pošlete sem tú záchranku alebo nie?

Nemôžem vám ju poslať, lebo to nie je život ohrozujúca situácia.

Tak načo tu s vami strácam čas?

To mi povedzte vy, oboril sa naspäť zvýšeným hlasom operátor.

A čo mám podľa vás robiť?

Zoberte ho naspäť do blázninca.

Myslíte na psychiatriu. Odtiaľ práve ušiel a už som vám predsa povedal, že sa tam nechce vrátiť.

A kde to je?

Nemocnica Ružinov.

Tak si tam zavolajte!

 

Mladík cez mobil vyhľadal číslo ružinovskej nemocnice a na pätnásty pokus sa dovolal na vrátnicu. Pán, v ktorého hlase Bútora a Maslák okamžite spoznali klon majora Výboha, neprekypoval ochotou a až na úpenlivú prosbu ho prepojil na psychiatriu. Zdvihli to však na ekonomickom oddelení a obaja vedci už nemali pochýb, že vrátnik z ružinovskej nemocnice je jednovaječným Výbohovým dvojčaťom. Určite chodia aj rovnako oblečení, pomyslel si Bútora. Celá táto bizarná epizóda len podčiarkovala úslovie „pomôž si človeče a aj pánboh ti pomôže“. A veru, len ten pánbožko všemohúci vie, ako to s týmito mladíkmi dopadlo. A vie aj to, že jedna preťažená sestra z Ružinova, ktorá robila prácu za troch a ťahala v ten deň za sebou druhú dvadsaťštvorku, nasledujúci deň zapálila v Modrom kostolíku dlhú sviecu z vďaky za zázrak. I za to, že vďaka šťastnému návratu zmiznutého pacienta dostala iba podmienečnú výpoveď. Ale vráťme sa naspäť do Lotosu. Po odchode toho blázna s tým druhým bláznom si všetci mysleli, že ich už v ten deň nič napínavejšie nestretne. Ako veľmi sa mýlili…

 

Patridiot už dojedal svoju kačicu a napadlo mu z nevinného špásu len tak podložiť nohu Hongovmu starému bratrancovi Xuanovi, ktorý odnášal tácky s použitým riadom a práve prechádzal okolo jeho stola. Chudák sa rozpleštil v celej svojej stopäťdesiat centimetrovej dĺžke a črepy rozbitých tanierov sa na zemi zmiešali s jeho krvou, zvyškami nedojedeného jedla a nedopitých nápojov. Hong vybehol spoza pultu so sekáčikom na mäso a povedal:

Plosím choďte pleč! Nezabudol sa pritom znovu pokorne ukloniť, na čo násilník prepukol do hurónskeho smiechu. Hong znova zopakoval svoju prosbu a potvrdil ju úklonom, ukazujúc pritom sekáčikom k dverám. Ochranca bielej rasy vytiahol elektrický paralyzér a spravil dva kroky smerom k Hongovi, pričom z neho výstražne nechal iskriť výboje. Bútora nikdy nevynikal fyzickou silou a nemal žiadne bojové sklony či nebodaj skúsenosti. Jeho brilantný mozog však v zlomku sekundy vyhodnotil situáciu a vypracoval riešenie. Skočil zozadu k náckovi a chytil mu jeho voľnú ruku. Obaja stáli v mláke jedla a nedopitých nápojov. Agresor sa inštinktívne obrátil a vtom sa Bútora dotkol jeho iskriaceho paralyzéra, stále ho držiac jednou rukou za zápästie. Elektrický okruh sa uzavrel. Doktor odmalička oplýval ojedinelou biologickou anomáliou. Elektrický prúd akejkoľvek sily prešiel cez jeho telo a nijako mu neublížil. Zistilo sa to raz náhodou, keď bol ešte malý chlapec. Bolo to na jeho rodnej dedine a hocijakého iného človeka by to stálo život. On však šťastlivo vyviazol bez skriveného vlásku. Jeho svalnatý a ozbrojený protivník teda nemal proti takejto výhode žiadnu šancu. Chvíľu takto stáli v tom uzavretom kruhu a atómy ich tiel sa navzájom zbesilo bombardovali nápormi elektrónov. Jedného triaslo v zvláštnom hypnotickom kŕči, druhý len stál a okrem elektrických výbojov jeho celé bytie vyžarovalo aj akýsi majestátny pokoj. Svedkovia tejto mystickej udalosti medzi nebom a zemou by mohli prisahať, že z Bútorových očí vychádzala akási posvätná žiara a vstrebávala sa nielen do tváre agresora, ale presakovala i do celej miestnosti a zastavila dokonca čas. Obrazne i doslovne – gýčové plastové nástenné hodiny z Aliexpresu, akási nadrozmerná atrapa zlatých Rolexiek dostala tiež výboj a zastavila sa symbolicky na čase o päť minút dvanásť.

 

Obaja takto navždy vtesali odtlačky svojho bytia do znehybneného času. Dvaja diametrálne rozdielni jedinci. Dva protipóly jedného sveta. Dokonalá fyzická i sprituálna manifestácia princípu Yin a Jang. Tento orientálny symbol energie, ktorý v bistre visel na stene hneď vedľa tých nešťastných hodín, zrazu ožil a predstavil sa všetkým ako hurikán. Rozkrútil sa v tých dvoch ľuďoch zomknutých svorne v tomto prazvláštnom zväzku extatického elektrického valčíka. Batéria paralyzéra zrazu zavzlykala od vyčerpania a vydala zo seba posledné tóny labutej piesne. Jej rozlúčkový impulz ešte stihol rozbiť neónový lapač múch, tak prepodstatnú rekvizitu každého reštauračného zariadenia tohto typu. Uzemnený zlosyn sa po tomto vyčerpávajúcom, nerovnom súboji zosunul na zem a ostal na nej, kým sa zvyšok prizerajúcich nemo spamätával z celej tejto nadprirodzenej udalosti. Ako sa z nej pomaly zviechal, jeho značkové športové oblečenie mu zrazu bolo akési privoľné. Zmizli aj všetky kérky, ktorými dával okoliu najavo nielen svoj svetonázor a výklad vojnovej histórie lež i stavovskú česť výkonného práporčíka svätej armády nadradenej rasy. Prehovoril jemným, zvonivým hláskom, ktorý znel o dobré dve oktávy vyššie než to zmutované škrekotanie, ktorým predtým vyurážal celý podnik.

 

Ujo prepáčte, povedal Bútorovi a ten v ňom okamžite spoznal samého seba spred vyše štyridstiatich rokov, keď sa ho ako päťročného jeden ruský agent snažil neúspešne omráčiť elektrickým prúdom.

Malé, nevinné chlapča vo veľkom dospeláckom oblečení vykročilo k dverám na ktoré Hong ešte stále ukazoval sekáčikom v skamenenej póze, otvorilo ich a v lúčoch jesenného slnka zmizlo do svetla.

 

Od toho pamätného dňa je Lotose každý pondelok pripravený jeden stolík stolík pre dvoch. V rodinnom budhistickom oltáriku v rohu bistra sú na znak vďaky a úcty zapálené vonné tyčinky. Majiteľ Hong Van Ngyen vždy s láskou doplní sójovku i čili a s úklonom hrdo prehlási: Lezelvé ple doktola Bútolu a Masráka. Nástenné hodiny navždy ukazujú čas o päť minút dvanásť.

 

Michal Oberman