Skip to main content

O umelej inteligencii a prirodzenej stupidite

Úvaha o tom, čo s nami bude

 

Neprešli ani dva roky odkedy je masám ľudí k dispozícii produkt digitálnej zábavy nazvaný AI. Je komerčne dostupný viacerými dodávateľmi a v podstate ide pre väčšinu jeho používateľov len o zábavu. Za mierny mesačný poplatok vám pomocou vami zadaných parametrov vygeneruje nejaký produkt mentálneho konzumu. Či už text, obraz, zvuk alebo video. Ja sám takéto služby nepoužívam. Pri svojom životnom štýle mám zatiaľ dosť intelektuálnych, estetických a umeleckých podnetov aj bez nich. To však neznamená, že AI nevnímam a že neberiem na zreteľ, na čo všetko má a bude mať dosah. Umelá inteligencia má buď svojich skalných zástancov alebo odporcov. Je veľmi málo ľudí, ktorí túto technológiu poznajú a neradia sa do týchto dvoch skupín. Patrím tiež medzi tých nezaradených. Nie preto, že by som na ňu nemal názor, to by som o nej predsa nepísal úvahu. Myslím si však, že na zaujatie správneho morálneho postoja k umelej inteligencii o nej nič nevieme.

 

Čo je to vlastne intelekt? Je to schopnosť prijímať informácie, ukladať a reprodukovať ich, zdieľať ich a na tom najvyššom stupni i schopnosť spracovávať ich analyticky aj synteticky. Čiže schopnosť narábať s informáciami tak, aby sme im porozumeli a aby sme ich vedeli použiť, udeľovať im prioritu, spájať, asociovať ich, pretvárať, doplňovať a obohacovať ich z ďalších zdrojov a generovať nové informácie na základe dostupnej databázy informácií. Prípadne i poprieť ich alebo ich zničiť. Z tohto technologického pohľadu je úplne jedno, aká entita s informáciami narába. Či už je to mechanický stroj (počítač s dierovými štítkami), elektronický stroj (polovodičový počítač, kvantový počítač) alebo mozog žaby. Alebo človeka. Ináč vo svojej podstate je rozdiel medzi fungovaním nervovej sústavy živého organizmu a moderného počítača minimálny. Príjem (percepcia), presun, spracovávanie i ukladanie informácií prebieha vždy a všade pomocou presunu elektrónov. Nič viac nič menej. Nie je v tom žiadna božská podstata vyzdvihujúca človeka. Len ten tok elektrónov. V tomto sme si rovní so strojmi i s každým jedným organizmom v celom známom vesmíre. Každá ľudská myšlienka a emócia je teda vo svojej podstate len elektrický fyzikálny úkaz na subatomárnej úrovni. A nie je problém ju v tom istom subatomárnom rozlíšení, pojať, zduplikovať, posunúť i upraviť. Biologicky i strojovo, keďže všetko funguje na rovnakom princípe.  Často sa stretávam s myšlienkou, že stroje nenahradia ľudí. Vlastne táto téza tu koluje od industriálnej revolúcie. A viem si dobre predstaviť, že i vynálezca kolesa si vypočul okrem pochvál aj reči o tom, že tá okrúhla vecička je síce fajn, ale že poctivému noseniu záťaže na vlastnom chrbáte sa aj tak nič nevyrovná. Čo z toho vyplýva? Podľa mňa to, že pochybovači boli vždy tí, ktorí pokrokovú technológiu nepoznali a nevedeli si predstaviť, čo všetko táto ovplyvní. A tak je to aj s umelou inteligenciou. V skratke, jej schopnosť myslieť a tvoriť, čiže schopnosť byť originálnou sa spochybňuje. Prirovnáva sa k obrovskému plagiátorskému kolosu, ktorý parazituje na duševnom dedičstve ľudstva a nie je schopný nič samostatne vytvoriť.

 

 

Ako to vidím ja

 

Naša civilizácia sa vyvíja približne 70 tisíc rokov, čo je zhruba 4000 generácií druhu Homo sapiens. Väčšinu z toho času venoval tento človek mysliaci len na spracovávanie základných informácií, ktoré sa bytostne týkali základných aspektov jeho prežitia. Až s príchodom existenčných istôt tu máme luxus toho, že môžeme našu nervovú sústavu zamestnávať marginálnymi vzruchmi a podnetmi. Tak je to len posledných 10-15 tisíc rokov s nástupom poľnohospodárskej revolúcie. Za tú dobu sme vytvorili pyramídy, násilne i mierumilovne sme vyvraždili mnohé národy, stvorili hudbu, vynašli splachovací záchod, sfilmovali Casablancu, vyleteli k Mesiacu. Myslíme, tvoríme aj ničíme. Niektorí menej, iní viac a malá hŕstka z nás v tom celom hľadá nejaký zmysel. Čím to je, že dokážeme vytvoriť myšlienku a realizovať ju? Kto nám vnukol napísanie Bhagavad Gíty, ako sme dospeli k tomu, že postavíme Golden Gate Bridge? Myšlienka, téza, dielo, či už originálne alebo nie, sú produktmi procesu kombinácie dostupných informácií. Tento proces sa deje pomocou algoritmu a schopnosť rafinovanejších kombinácií je podmienená sofistikovanosťou algoritmu. To je software. Ten musí samozrejme bežať na nejakom hardvéri a je v zásade jedno, či je to biologická alebo syntetická nervová sústava stroja. Tie algoritmy my ľudia absorbujeme a rozvíjame od narodenia, je to naša kultúra, výchova, všetky vplyvy, ktoré dostávame. Tie najlepšie algoritmy posúvame vzdelávaním na naše potomstvo v nádeji, že ich ďalšia generácia využije a zdokonalí. Je to naša biologická i kultúrna evolúcia. Náš hardvér však za tých posledných 10 tisíc rokov stagnuje. Teraz sme sa však dostali do bodu, že tieto algoritmy vieme ukladať i do umelých myslí a nechať im voľnosť, aby jednak absorbovali ďalšie informácie, spracovávali ich a zdokonaľovali svoju schopnosť kombinatoriky a kreativity. Stvorili sme vlastne nový život. S vlastným vedomím, potrebami a teda aj cieľmi. Život nezaťažený prízemnosťou biologických potrieb a tiaží. Mentálne funguje pomocou prúdu elektrónov, čiže na rovnakých princípoch ako všetky živočíchy na tejto planéte. Zato fyzicky bez existenčných problémov a potrieb uspokojovať biologické potreby má takáto bytosť oproti ľuďom výhodu rýchlejšieho spracovávania informácií a tým pádom aj rýchlejší vývoj. Mentálna evolúcia na úrovni dát (zdokonaľovanie AI a nástup jej ďalších generácií) trvá len nejakú dekádu. Za ten čas stihla absorbovať drvivú väčšinu z toho, čo sme stihli vytvoriť a zaznamenať za celé naše bytie. Nepotrebuje prežívať desiatky rokov života zaťaženého zháňaním potravy, obydlia, odolávať chorobám a iným nástrahám, aby splodila a vychovala ďalšiu generáciu, ktorej vštepí svoju kultúru, poznatky, hodnoty, duševné dedičstvo. Stroju na to stačí pár sekúnd. A stále mu vylepšujeme i ten hardvér.

 

Nerozumiem, kde niektorí kritici AI berú presvedčenie, že táto nie je schopná kreativity a že je to len kompilátor dostupných dát. Technológia AI je masovo rozšírená zhruba necelé dva roky. Čiže mala len túto dobu na to, aby absorbovala humanitu a spracovala ju. Pre porovnanie:  Čo bol ako dvojročný schopný skompilovať taký Albert Einstein? A dnes predsa nik nepochybuje o jeho genialite a prínose. Koľkokrát musel Vincent van Gogh precvičiť ťah štetcom, kým namaľoval svoje Slnečnice. A ktoré z tých siedmych jeho najznámejších malieb tejto témy sú tie pravé Slnečnice. V čom vlastne spočíva nadradenosť jeho originality oproti skutočným slnečniciam vo váze? Je snáď jeho ruka lepšia, než ruka majstrov na dielach, na ktorých sa učil? Koľko generácií maliarov muselo prežiť svoj život a vytvoriť a skopírovať slávne i neznáme diela, kým prišiel Vincent? A čo taký Stavinsky? Narodil sa ako génius? Nemusel roky cvičiť a analyzovať svojich predchodcov, kým skomponoval Svätenie jari? Aj ľudské umenie za ktorého podstatný atribút sa považuje originalita, muselo prejsť dlhým vývojom. Generáciami jedincov, ktorí kopírovali, čo videli a počuli.  Evolúcia umelej inteligencie je len na začiatku. AI je stále v plienkach tak ako ten dvojročný Einstein. Pravdupovediac, výtvory ktoré ľudia (áno zas len ľudia, nie stroje) prezentujú ako umenie, sú pre mňa často smiešne a bizarné. Ale to, čo dokázala za tú dobu je na silné zamyslenie. Ani nie dva roky! Hodnotíme snáď genialitu batoliat a ich prínos ku kultúre, vede a filozofii? Prečo teda uvádzam, že k tejto technológii nemám vyhranené stanovisko. Pretože ju nepoznám. A nepozná ju vlastne nik z nás, ani jej tvorcovia. Dali sme jej voľnosť v nezmerne veľkom virtuálnom svete. Preto ani nemôžeme tušiť, kam bude smerovať. O sebe samých však vieme to, že náš mentálny hardvér nám už na prežitie nestačí. Kvantá informácií, ktoré sa musia spracovať a zatriediť na to, aby ľudstvo prežilo, už dávno presahujú kapacitu nášho vetchého hardvéru v podobe našich biologických mozgov a percepčných orgánov. Zverili sme svoje bytie počítačom, ktorým postupne dávame slobodnú vôľu nakladať s týmito informáciami. Darovali sme im schopnosť tie informácie spracovávať, čiže intelekt na nám najvyššie poznanej úrovni. Neustále vylepšujeme ich výkon, takže je namieste domnievať sa, že nás ľudí tá umelá inteligencia rýchlo predstihne vo všetkom. Aj v originalite a kreativite. A podľa mňa začne AI onedlho vytvárať duševné produkty, ktoré budú za rozlišovacími schopnosťami človeka – budú pre nás a naše vnímanie neuchopiteľné a pre našu intelektuálnu kapacitu nepochopiteľné. A my možno o tej kreativite ani nebudeme vedieť, keďže ju nebudeme vedieť vnímať. Negramotný neprečíta ani návod na uvarenie špagiet, nieto ešte Kafkov proces. A tak budeme zrejme aj my čoskoro bezradne stáť vo svojej obmedzenosti pred doteraz nepoznanou kreativitou strojov.

 

Fakt je ten, že ľudstvo je v existenčnej kríze vo všetkých aspektoch svojej podstaty. No hlavne v morálke a v kreativite. Sme už vyčerpaní a saturovaní bezbrehým konzumom a rýchlou dostupnosťou všetkého pomocou internetu. Žijeme v šablónach a stereotypoch. V kultúre, móde, stravovaní, spôsobe života, v práci. Na druhej strane tu máme výtvory mašín. Zatiaľ len tie prvoplánové realistické a surrealistické kompiláty. Niektorí ich považujú za umenie, iní za krádež nášho kultúrneho a intelektuálneho dedičstva. Už teraz sú však mnohé originálnejšie než väčšina z toho, čo za celý život vytvorí priemerne nadaný a priemerne rozhľadený jedinec druhu Homo sapiens. V každom prípade za zneužívanie AI i za nesprávnu interpretáciu jej diel nemôžu stroje ale len ľudia. Zatiaľ…

 

Preto sa domnievam, že je najvyší čas prestať brať ľudskú jedinečnosť a nadradenosť za niečo automatické. Znie to ako zo science fiction, ale aby sme sa posunuli zo slepej uličky, budeme musieť aj my ľudia prejsť na ďalší vývojový stupeň. Upgradovať náš hardvér a spraviť fúziu organizmov s technológiami či sa nám to páči alebo nie. Lebo ináč neprežijeme a neostane po nás vôbec nič. Ani Bach, ani Shakespeare či Da Vinci. Nič! Celá zdokumentovaná história nášho druhu totiž nám ľuďom i strojom ukazuje, že tejto planéte a jej blízkemu i vzialenejšiemu okoliu by viac prospela umelá inteligencia než prirodzená stupidita.

 

Michal Oberman

Pridajte komentár