Gurmánsky bedeker – Slovensko

Feldvidék, Horné Uhry či iným názvom Slovensko je taká zvláštna geografická oblasť, ktorá sa tragikomickými pokusmi snaží stať sa krajinou. Mnohí si tento nie veľmi výrazný fliačik zeme mýlia so Slovinskom. A ja fakt neviem prečo. Lebo tí praví Slováci bývajú predsa na Slovensku a Slovinci vo svojej rodnej reči volajú svoju krajinu... tiež Slovensko... hmmm, kurník-šopa, toto mi nevyšlo! No nič, poďme si radšej povedať niečo o slovenskej kuchyni. Teraz už neviem, že o kuchyni ktorého Slovenska budú ďalšie riadky, ale hádam sa z toho s božou pomocou nejako vymocem.

Pred pár dňami som zachytil informáciu, že jeden vysoko postavený patridiot a majiteľ kapitánskych výložiek zo svojho chrliča nadhodilých slov a nič nehovoriacich fráz vysúkal pokus o myšlienku národného jedla Slovákov. Musí to byť predsa pokrm ktorý vystihuje krajinu, jej ľud, tradície a samozrejme musí byť z tradičných surovín, ktoré Slováci medzi Tatrami a Dunajom dorábajú po tisícročia. Napríklad také bryndzové halušky so slaninou. Bryndza je akýsi fermentovaný syr pochádzajúci z Valašska v Rumunsku a do Horných Uhier sa dostal niekedy okolo vlády Márie Terézie, keď dobrotivá osvietená vládkyňa ráčila vo svojej múdrosti milostivo rozkázať niekoľkým dedinám vo Valašsku, aby si títo Valachovia zbalili valašky, fujary, črpáky, široké opasky, ovce, bačov i valachov s malým v a pobrali sa osídliť Detvu, Tekov i Hont. Onedlho po tomto tradičnom kultúrno-genetickom swape mal aj zvyšok budúcej severnej Translajtánie tú česť a spoznal tradičný probiotický zázrak, prijal ho za svoj a aspoň naoko sa tvári, že niet nič tradičnejšie slovenského než bryndza. Tento emočný poryv je však len také marketingové divadielko. Pri vstupe do EÚ si na ňu totiž tradiční slovenskí výrobcovia dobrovoľne znížili výrobné štandardy. To znižovanie kvality (nielen) potravín je vlastne tiež taká milá slovenská tradícia. A tak sa po príchode do tej netradičnej Európy stalo, že na tradičnom Slovensku môžu tradiční výrobcovia za tradičnú bryndzu vydávať aj svoje tradične pančované paškvily. A slovenský, tradičnosťou opantaný národ im to doslovne žerie. Nech žije tradícia! Ale to je vlastne jedno, lebo väčšina bryndze, tohto rádoby slovenského zlata s rumunským pasom, sa vyrobí v Poľsku. Keď tieto riadky čítajú obrancovia tradičného Slovenska, tak sa im z tohto paradoxu musí v ruke od zlosti triasť tradičná slovenská valaška. Kúpená lacno kdesi na trhu v Zakopanom alebo na Aliexpresse.

Ale poďme ďalej. Halušky, ďalšia súčasť tohto typického slovenského pokrmu sa povôdne volajú „Nocken“ a ako ich meno napovedá, na východ od Moravy sa tieto noky nešťastnou náhodou zatúlali z Nemecka. Na ja, wenn's schmeckt, dann gibt's halt keine Grenzen! Ešte aj tie zemiaky, z ktorých sa robí cesto na tie noky, sú z Nového sveta. Ak sa nejakou zvláštnou náhodou vyššie nemenovaný slovenský patridiot dočítal až sem, tak mu to objasním: Nový svet je Amerika! Áno, Amerika, dobre čítaš! A-M-E-R-I-K-A!!! Nuž a tie zemiačiky, švábku, grule, ertepličky, krumpole či grumbírky tvoji tradiční slovenskí predkovia papkajú len nejakých slabých 200 rokov. To už je tradícia ako sviňa. A keď už sme pri tej ošípanej a slaninke, ktorou si tvoj bohabojný národ zdobí tanier s týmto pokrmom, tak tá má korene kdesi v starovekom Grécku. Ináč, toto jedlo zďaleka nie je typickou súčasťou menu severných Maďarov, ako Slovákov poznal svet pred Trianonskou dohodou. Takže tu je zopár hesiel pre pravého, tradíciu milujúceho Slováka:

Kto žerie zemiaky, podporuje Ameriku!

Halušky – Sorošove diabolské dukáty

Migranti priniesli bryndzu a holé pupky!

Stop slanine a podobnej cudzej progresívnej pliage!

Podľa objemu konzumácie by sme sa však mohli nazdávať, že slovenským národným jedlom je majonézový šalát z tresky. Je to nadpozemská lahôdka, ktorá spája generácie tradičných i netradičných treskomilných Slovákov a Sloveniek už dobrú storočnicu. Tradične sa konzumuje s prazvláštnou prílohou, zaujímavým druhom pečiva, ktoré nielen pri tresčom šaláte často nahrádza príbor a volá sa rožok. Začnime teda pekne skraja, takpovediac od rožka. Torpédo pripomínajúci šulec pečený z bielej múky je v čerstvom stave mäkký a má výborné absorpčné vlastnosti tekutín. Preto je obľúbený u všetkých vekových kategórií, hlavne u bezzubých batoliat i u bezzubých seniorov. Vyrába sa v univerzálnej veľkosti a pasuje do každého typu ruky. Od bacuľatej detskej až po obrovité chlapské dlane vyhazdovača na slávnej diskotéke Boccaccio v Petržalke 90. rokov, ktorý si po nočnej šichte doplní kalórie pomocou tresky s rožkom. Rožok sa tiež nádherne zmestí aj do akejkoľvek dámskej príručnej batožiny. Na východe Slovenska sa preto traduje známa veta: Ta som šebe pokupila dva kabelki a do nih dve roški. Rohlíky, kipferle alebo kiflíky, ako sa toto pečivo kolokviálne nazýva, sú však zas len akýmsi netradičným, novodobo-progresívnym módnym výstrelkom z prehnitého Západu. Vznikli vo Viedni a nadôvažok to bolo pri obliehaní tohto frivolného mesta sotva pred 340 rokmi. Navyše boli pôvodné rožky ešte aj zahnuté ako šabľa ukrutného veľkovezíra Karu Mustafu, ktorý držal Viedeň v šachu celé leto roku Pána 1683. Jeho dvestotisícová armáda bojovala pod vlajkou osmanského rožka. Pardón polmesiaca. Nuž ale na poctivom viedenskom rožku si Turčíni chválabohu vylámali zuby. Treba však dodať, že to bolo najmä vďaka poriadnej dávke solidárnej poľskej „sóli darmówej“. Viedeň sa Turkom naozaj podarilo dobyť až v 80. rokoch 20. storočia. Pomocou silnej zbrane obalenej do reflexnej alumíniovej fólie, aby ju nevedel zachytiť signál nepriateľských radarov. Tento prostriedok hromadného stravovania sa volá Döner Kebap. O tom ale niekedy nabudúce. Teraz sa vráťme naspať k šalátu z tresky. Táto delikatesa nahradzuje na Slovensku raňajky, desiatu a tiež predjedlo i všetky chody obeda okrem aperitívu, digestíva a kávy. Často sa tiež servíruje ako voliteľné menu televíznej večere osamelých ľudí. V takomto prípade sa k nej povinne pridáva i feferónový šalát a borovička s pivnou brzdou.

Majonéza je fajnový francúzsky vojenský zlepšovák, ktorý z ekonomicko-logistických dôvodov elegantne nahradil maslo v armádnej infanteristickej menáži. Ja osobne na majonézu nedám dopustiť a najradšej mám japonskú Kepwie. Táto je vylepšením americkej majonézy. Ach, zas Amerika. Ten globalizovaný svet sa točí tak rýchlo, že sa mi z toho točí hlava. Poďme teda späť na tú tradičnú rodnú hrudu. Dúfam, že nájdem na mape to pravé Slovensko, nie to falošné.

Druhou podstatnou súčasťou tresky v majonéze je, áno, treska. Táto morská ryba je z dovozu, keďže na Slovensku more zaniklo už v prvohorách. Pre neznalých dejepisu pripomeniem, že to bolo asi tak plus-mínus 25 rokov pred príchodom Cyrila a Metoda, bratov vierozvestcov zo Solúnu, ktorí nedoniesli na Slovensko nič, čo by tu predým už nebolo od Rimanov a Frankov. Nepriniesli ani písmo, ani kresťanstvo ani víno. Ba ani tú tradičnú slaninu na tradičné halušky z toho Grécka nedoniesli oni, aj keď sa to pomaly tvrdí dokonca v slovenskej ústave. K tej treske sa viaže ešte jedna zaujímavosť. Často sa na výrobu tresky v majonéze používa takzvaná nepravá treska. To je vlastne len podvodnícke prikrášlenie. V skutočnosti je to falošná treska! Falošná treska na falošnom Slovensku! Joj, bisťu, to mi nejak ušlo. Na pravom Slovensku som samozrejme myslel. Z tohto celého vychádza jeden zaujímavý záver. Zástancovia slovenských tradícií a ctitelia národniarskeho hesla „Cudzie nechceme, svoje si nedáme!“ zrejme pokapú od hladu. Slováci totiž nič svoje nemajú a tak si to logicky ani nemôžu dať.

Ale zas treba uznať že Slováci prehlasujúc o sebe, že sú pohostinný národ, naozaj dostoja tomuto opisu. V takmer každej reštautáurácii vám srdečne doprajú mäsko, aj keď si ho neobjednáte. V ponukách bezmäsitých jedál sa často nájdu Spaghetti bolognese či toasty so šunkou a syrom. Tak si vlastne myslím, že sú tí Tóti k svojim hosťom vcelku prajní. Len tí hostia nesmú byť z Čiech, príliš opálení, lesby a gayovia, Blaváci, Maďari či nebodaj luteráni.

Dobrú chuť, bisťubohu vám všetkým na horách, v dolinách, od staničného bufetu až po ten parlamentný!

P.S.: Akokoľvek urážlivo môže môj text vyznieť, urazia sa len samozvaní slovenskí tradicionalisti. Títo patridioti si to však plne zaslúžia! Okrem nich v tomto zaujímavom malinkom národíku našťastie existujú aj milí a vnímaví ľudia, ktorí poznajú skutočnú hodnotu svojej kultúry a kultúrnosti. Od jedinečnosti a komplexity svojho jazyka, sťaby hlavného identifikátora etnicity Slovákov až po zvyky, obyčaje, dennú prácu, rutinu i typickú lokálnu stravu, ktorá po stáročia živila ťažko skúšaný národ i v tých najchudobnejších kútoch a napriek svojej striedmosti a monotónnosti dokázala skultivovať to najlepšie, čo v nás je. Z hrsti pohánky, jednej cibule a holby bôbu uvarili šikovné gazdinky polievku, ktorá nakŕmila päť–šesť hladných krkov a celej rodine vystačila aj na dva dni. Chlieb či posúchy sa piekli raz za týždeň a zo stola sa schraňovala každá omrvinka. Geletka masti musela vydržať pol roka, maslo či smotana boli prepychom, keďže väčšinu týždňa museli ľudia robiť na panskom a zo svojho vlastného mála odvádzať dane i cirkevný desiatok. A keď už z komory zutekala so škvŕkajúcim bruchom i posledná myška, išli detváky zbierať huby, opekali si plánky, najedli sa černíc, malín a čučoriedok. Nazmar nevyšli ani orechy a lieskovce. O to viac si všetci cenili, keď bola šošovicová polievka s kúskom mäsa či kapustnica. V každom regióne iná. Strapačky na tucet spôsobov – na slano i na sladko, s medvedím cesnakom, kapustou, lekvárom. Takto sa na pod Tatrami žilo. Striedmo, skromne a s pokorou. A keď sa raz za čas vrátili drotári, murári a furmani domov a priniesli z ďalekých krajov nejaké malé prilepšenie, nik ho neodmietal. Prijal ho s vďačnosťou. A to je aj moje prianie pre nás všetkých: S vďakou prijímajme cudzie a nové, aby sme lepšie spoznali samých seba a uživili to najlepšie v nás. S láskou, pokorou a otvorenou mysľou…

Michal Oberman