Skip to main content

Rádioamatér 21. storočia

Fero Bútora je nadšeným rádioamatérom. Táto vášeň ho sprevádza celý život. Začalo to už niekedy v detstve, keď ako malý sopliak sledoval otca s dedom, ako na ich dome stavali šesťmetrovú anténu, aby mohli chytiť signál zakázanej Slobodnej Európy. Fascinoval ho ten neviditeľný, nehmatateľný svet elektrónov, magnetizmu a vlnenia, ktoré dokázalo prejsť temer hocijakou matériou a spájalo naše svety lepšie než tlstý, vodkou páchnuci kultúrny referent zo spriateleného Sovietskeho zväzu, ktorý do ich obce chodieval na prietrtky za radodajkou Zuzou Miečovou.

 

Tavárišč Kuznecov bol bodrý chlapík a decká ho mali radi. Zakaždým im do dedinského blata rozšafne rozhadzoval poľské Krówky, ktoré spolu s ďalšou šmelinou chodieval z úradnej moci pravidelne zhabávať na poľský konzulát v Bratislave. Kuznecov sa po svojej obvyklej 15-minútovke strávenej so Zuzou vždy vybral na dvanásťhodinovú kultúrno-referentskú šichtu do pohostinstva v strede dediny, lebo mu veľmi chutila krčmárova silná samohonka. Zlé jazyky (tie, ktoré ju ochutnali) tvrdili, že do nej hostinský pridáva lúčavku kráľovskú, aby svojej pálenke dodal patričné grády. No a tu v krčme ho prvýkrát stretol aj Fero, keď mal asi päť rokov a otec ho poslal s krčahom po pivo. Učarovala mu nielen Kuznecovova územčistá postava v uniforme, nablýskané čižmy, púzdro na Čezetu za opaskom a jazva cez celé líce získaná vraj ako vyznamenanie pri oslobodzovaní Berlína ale hlavne malý prístroj, pravidelne vyhadzujúci spoločnú elektrickú poistku pre krčmu, poštu a národný výbor. Toto hranané magické čudo, zázrak modernej sovietskej techniky nazýval Kuznecov Vyderžaj pianier. Jeho pomocou Čechoslovákom oduševnene dokazoval, že savijetskyj čilavjék je bagatyr a má nielen nezlomného ducha lež i telo. Tento neuzemnený silnoprúdový elektrický spotrebič končiaci dvomi uhlíkovými elektródami smrdiacimi po spálenej koži bol pôvodne vyvinutý súdruhom Berijom a používaný na priateľské posedenia pri samovare na ústredí NKVD spojené s hľadaním nepriateľa vo vlastných radoch. Po Stalinovej smrti však našiel uplatnenie aj v boľševickom showbiznise a vo vzdelávaní. Slúžil na zoceľovanie sovietskych komsomolcov, poťažmo i pionierov, harcerzov a celkovo mládeže ako aj neprispôsobilých živlov v ďalších krajinách bývalého socialistického bloku. To bola jeho edukatívna podstata. Aspekt entertainmentu spočíval v zábave prizerajúcich sa na toto mučivé divadlo. Nie nadarmo už Lenin poznamenal, že sovietska moc plus elektrifikácia krajiny rovná sa komunizmus.

 

Fero teda s napeneným, oroseným krčiažkom mieril od výčapu smerom k dverám krčmy, oči mal však neustále prilepené na Kuznecova za stolom, zadúšajúceho sa od smiechu na tom, že čechoslaváckyj čilaviek nevydrží na Vyderžajovi ani piať sekúndočiek. Ako ho tak Fero v tom jeho stachanovskom smiechu sledoval, idúc von neodhadil dvere a vrazil čelom do zárubne. Ozval sa veľký tresk, maličký Ferko sa zapotácal a temer sa zviezol k zemi. Krčah s pivom však v rukách udatne udržal, na čo si všetci prítomní odľahčene vydýchli. A vlastne aj malý Fero. Stačila mu modrina na čele, nechcel mať ešte aj klobásy na zadku po tatovom štipľavom remeni. Všimol si ho aj Kuznecov a hovorí mu: Prichadi maladec, bieri i vyderžaj pianier, podávajúc mu pritom obe elektródy Vyderžaja do jeho drobných detských rúk. Chlapi sa zháčili, predsalen je rozdiel dávať zo srandy elektrošoky tvrdým chlapom navyknutým na ťažký život a malému strapatému chlapčaťu, ktoré je sotva vyššie ako výčapný pult. Bolo vidieť ich skľúčené tváre čakajúce niečo hrozivé, no slovne ani inak sa Kuznecovovi nik neodvážil odporovať. Bol to predsa kultúrny referent zo Sajuza. Koniec koncov, on by na ich námietky vôbec nedal. V jeho očiach sa už zračila nepríčetná, perverzná mánia v očakávaní nastávajúcej zábavy, zahŕňajúcej tak prepotrebnú kultúrnu výmenu socialistických národov ako i ušľachtilé kalenie mládežníckeho ducha vo východnom bloku. Fero pokojne postavil krčah s pivom na stôl vedľa skrinky Vyderžaja a v nevinnej mladej nevedomosti mocne uchopil obe elektródy. V krčme stíchli ešte aj muchy a zvuk kostolných zvonov zrazu čosi zlovestné uťalo v polovici, podkresľujúc tú bezbrehú hrôzu, ktorá padla na všetkých bez ohľadu na promile alkoholu v krvi. Všetkých okrem Fera a Kuznecova. Tavárišč zapol prístroj a rovno vytočil potenciometer na maximum. V chlapoch ani v krčmárovi by sa kvapky krvi nedorezal. Ferko pokojne držal Vyderžaja a gúľal očami na pehavej tvári, sledujúc prekvapene, ako nik z chlapov ani nedýcha. Po chvíli položil jednu elektródu na stôl, poškrabal sa na čerstvej hrči na čele a znovu ju chytil, čím si opať z ruky do ruky nechal cez svoj útly detský hrudníček prechádzať 16 poctivých Ampérov striedavého prúdu vyrobeného v uhoľnej elektrárni v Novákoch. Potom sa opýtal, či už môže ísť, aby tatinkovi na pive nespadla pena. Kuznecov sčervenel viac než zástava, pod ktorou prišiel do vtedajšieho ČSSR vnucovať výdobytky kultúry svojej vlasti a prirodzenú farbu pleti mu navrátilo až exnutie celej fľaše krčmárovej samohonky. Zmohol sa iba na hlasné odgrgnutie a uznanie „maladec“ za odchádzajúcim Ferom. Pošramotilo to nielen jeho ego ale mužnosť. Odvtedy si k Zuze nosieval i Vyderžaja, ostával u nej dve-tri hodiny, počas ktorých jej chyža iskrila a zvnútra sa mezi obligátnymi uch-joj-job tvaju mať a bljať ozývali aj pazvuky, ktoré by sa dali interpretovať ako výraz blaženosti a zároveň ukrutného utrpenia. Zuzy sa nik neodvážil opýtať, čo sa u nej deje. Všetci si ju nesmierne vážili, lebo na taváriščenkov príkaz jej vymontovali elektrohodiny a tak vedľa jej chalupy obec príhodne premiestnila i cirkulárku, na ktorej si ľudia zadarmo pílili drevo.

 

Tento zážitok zmenil i Fera. V dedine ho začali úctivo začali prezývať Elektrón. Jeho osud bol odvtedy spečatený a každá bunka v jeho tele bola doslovne previazaná s elektrickým prúdom, ktorého mu Kuznecov spolu s Krowkami doprial neúrekom. Ďalším míľnikom bolo, keď dostal od deda letovačku a spravil prvú kryštálku, na ktorej celá trieda vrátane učiteľa s napätím počúvala počas vyučovania prenos finále MS v hokeji v Prahe. Vyhrali vtedy nad Rusmi 4:3, z čoho sa Kuznecov už nikdy nespamätal. Zostrojiť potom plašičku na škorce pre strýkov vinohrad v Orešanoch bola hračka a len ho to uistilo v rozhodnutí ísť na Murgašku do Bystrice, ako túto školu s cvengom nazývali ľudia od fachu. Fero dodnes s láskou spomína na omamné výpary kolofónie i na prsty a tranzistory prepálené od horúceho cínu. To teplo vydržala jedine Zennerova dióda, ktorú si potom na stužkovej zapichol do kravaty ako ozdobnú ihlicu. Katalóg švábov (pre laikov integrovaných obvodov) od firmy Texas Instruments poznal naspamäť a mal ho ochytanejší než časopisy s nahotinkami, ktoré boli na chalanskom intráku v každej izbe. Boli to zlaté časy. Fero ako rádioamatér začal chodiť na súťaže a rad radom sa vracal ovešaný medailami i vecnými cenami. I v škole ho mali radi, majstrovi namontoval do VKV rádia západnú normu aby mohol chytať šlágre z ÖRF. Anténa na streche Murgašky chytila dokonca i ten signál z Viedne. Našiel si cez svoje rádio kopu priateľov po celom svete. Po nociach mal neustále zapnutý prijímač a hľadal nový signál. Ako bažant bol na vojenčine veľmi populárny a mazáci ho neustále prosili o láskavosti. Najradšej o tú, aby im čapicou naháňal vlny do rádia. Ako inak, slúžil ako radista a darmo im trpezlivo vysvetľoval, že látkové čapice vzoru 86 nefungujú, lebo elektromagnetické vlnenie potrebuje odrazovú plochu z konduktívneho materiálu. Bol to jediný špagi v Československej ľudovej armáde, ktorý zažil šikanu a ani o tom nevedel.

 

Od tej osudnej prvej stretávky s taváriščom Kuznecovom v krčme prešlo pomaly päťdesiat rokov. Za tú dobu sa z malého Ferka stal veľký Fero. Už to bol muž v strednom veku so zväčšujúcim sa pupkom a zmenšujúcou sa šticou a zároveň jeden z najuznávanejších odborníkov na humánne dekódovanie rádiosignálu na svete. Po výške ostal v Bratislave a zakotvil na Elektrotechnickom ústave Slovenskej akadémie vied. Jeho doktorandskú prácu okopčili akísi Japonci a pred niekoľkými rokmi za ňu dostali Nobelovku. To ho však vôbec netrápilo. Nejaký šek na milión dolárov mu bol tak ukradnutý rovnako ako polka pečeného prasaťa, ktorú vyhral v rádiosúťaži v maturitnom ročníku na svojej milovanej Murgaške. Nebolo mu však ukradnuté jeho rádioamatérstvo, jeho jediná a najväčšia vášeň ktorá sa stala jeho obživou. Nestihol sa oženiť, všimnúť si zmenu režimu, rozpad Československa či Sovietskeho zväzu. Kuznecov tu totiž stále obsmŕdal a nie a nie ísť domov za Ural za svojou pôvodnou rodinou. Signál bol pre Fera jediným objektom hodným jeho záujmu. Bol tou príslovečnou Alfou a Omegou, zmyslom jeho života, dôvodom prečo dýcha a prečo si atómy v jeho tele vymieňajú elektróny, tak žičlivo podporené Vyderžajom ešte v jeho útlom detstve. Signál v akejkoľvek vlnovej dĺžke sa pred Ferom nemá šancu skryť. Vždy ho konvertuje do počuteľného spektra dekóduje a interpretuje do zrozumiteľnej reči. Chodia za ním mnohí pýtať si radu, dokonca aj zostarnutý Kuznecov za ním zopárkrát zašiel a Fero vo svojej naivite ani netuší, že už niekoľkokrát zachránil svet pred nevýslovnou hrozbou. SAV-ka dokonca za tichého prispenia niekoľkých tajných služieb vybudovala pre Fera nový pavilón nabúchaný najmodernejšími technológiami, umelou inteligenciou, kvantovým počítačom a automatickým kávovarom s napeňovačom mlieka značky Siemens, ktorý mu závidí aj sám pán riaditeľ. Na tomto pracovisku dáva Fero signálu šach-mat. Chytí ho poriadne za pačesy, položí ho na lopatky, rozporcuje a opäť zloží do podoby, ktorej rozumieme my, normálni ľudia. Tento pavilón vlastne nie je tak úplne súčasťou SAV-ky, hoci nápis nad vchodom budovy obalenej Faradayovou klietkou toto zdanie navodzuje. Ferovi nepríde ani divné ani to, že jeho nadriadený má na hrudi ovešanej metálmi generálsku stužku a dvanásti vrátnici odetí v plnej poľnej majú odistené samopaly. On je tu pre výskum, nič iné ho nezaujíma. Dajte mu signál a nechajte ho nerušene pracovať. Výsledok sa určite dostaví. Posledné tri týždne je však na ňom vidieť akýsi nepokoj. Jeho strhaná tvár prezrádza obrovské napätie, vyčerpanie z nedostatku spánku a frustráciu z niečoho, čomu nemôže prísť na kĺb. Nie je to ten bežný, miestami až animálny akademický ošiaľ za vzdelaním a odhaľovaním ďalšej méty ľudského poznania. Toto je niečo úplne iné. Je to vážne a keď sa potvrdia jeho obavy, tak to zmení celý svet. Prišiel signál. Odtiaľ. Zvonku. SAV-ka, neSAV-ka, generál, negenerál, toto je väčšie ako ľudstvo a najlepšie mozgy sveta sa musia spojiť, aby dekódovali signál vyslaný inou, zjavne mimozemskou civilizáciou. Je to úžasný objav. Už vieme s určitosťou povedať že vo vesmíre nie sme sami. Zároveň je to však strašný a hrozivý poznatok, pretože dekódovaná časť signálu jasne ukazuje na nekalé úmysly jeho autora. Vysielateľovi tohto signálu môžeme pripísať veľmi málo pozitívnych ľudských vlastností. Evidentne chce ohroziť ľudskú rasu, pokoj a mier na Zemi a rozrušiť celý ekosystém, aby v nastávajúcom chaose zničil našu krásnu modrú planétu. V tomto sú zajedno všetci kolegovia analytici z výskumných ústavov strážených vojakmi po celom svete. Vie sa už aj to, že to mimozemské monštrum používa akýsi typ nevídanej sonickej zbrane, pred ktorou neunikne nič živé. Zostáva doplniť už len posledný diel skladačky tohto signálu. Kto, odkiaľ a kedy zaútočí na našu guľatú matičku. Fero má síce ako darček od Kuznecova elektrické nervy, no aj on má pri myšlienke na absolútny koniec slzy na krajíčku. To už ani nehovorím o vojakoch strážiacich jeho pavilón, ktorí posledné dni v službe neustále rumádzgajú a v rozrušení by sa nevedeli ubrániť ani náporu rakúskych penzistov do bratislavskej opery. Keby len vedeli, odkiaľ pochádza ten signál… Jakubca odmietli na Spotify a tak si založil vlastnú streamovaciu platformu.

 

Michal Oberman

Pridajte komentár