Perfídna dáma. (Drieme v každej žene?)

Čo už to len taká perfidita môže byť? 

V dnešnej dobe jazykových suchôt, kedy sa to len hemží skvostami ducha ("nechápem tomu" - výrok celebritnej kozmetičky v primeranej intonácii, "sadol si do prvej rady" - komentár z našich daní plateného redaktora kultúrnej rubriky RTVS), je takýto archaizmus nielen neslýchaný, ale priam poburujúci.

Takže? No - perfídna dáma je povedzme taká, čo si nás najprv omotá okolo prsta, aby sme nakoniec zo vzťahu vyšli zahanbujúco nahí ako z kasína. Veru tak. O jednej takej som napísal v nočnom vlaku z Prahy do Bratislavy šansónový text. Podvedomie je sviňa.

Pred rokmi som čítal niečo od Jana Saudka (áno, on aj píše a navyše senzačne) a ono mi to uviazlo niekde pod kožou a za nechtami. No a v tom smrádečku vykúreného vozňa mi to "vytanulo" kdesi v gebuli a šup ho rovno na belostné plátno imaginácie.

Teda: Majster si pozval domov madam (inak im nepovie) a počastoval ju drahou bonbonierou, liehovými nápojmi nevalných značiek a keď sa trochu poveselili a fotograf pritom príčinlivo ryčal ako prasa počas zabíjačky a susedia mlátili do radiátora, napokon zaspal spánkom spravodlivých. Aké bolo jeho prekvapenie, keď ráno (okolo obeda) našiel prevetrané skrine, prešacované vrecká nohavíc a sák, vyžratú chladničku (z maďarskej salámy ostali len šupky - ale to je už hádam moja autorská licencia a nadstavba príbehu) a - čo je najväčšia šupa! - tá mrcha mu štípla aj malý zlatý secesný budíček, po ktorom ostal iba futrál a kľúčik.

Tak tomu hovorím "perfidní dáma, co studu nemaje / drze mi mává z ranní tramvaje..."

Perfidita je teda podlosťou, zákernosťou, ničomnosťou, podrazáctvom a tak ďalej.

Kapišto?

Jav dnes taký rozšírený, až sa stihol integrovať do mestského folklóru (niežeby sa vo vieskach nepodrážalo a vierolomne neprisahalo), ale predsa len v meste ten smog všetko rozostrí a znekonkrétni a nemravné sa odrazu javí ako celkom prijateľné. Perfídnosť ako norma. Sui generis.

Tak mi napadlo, koľkí z nás ostali ušetrení sklamania od tých najbližších? Ak vôbec niekto...

A sklamanie je ako šmirgeľ, ako rašpľa, ktorá razom poriadne zdrsní naše duše. Srdce sa zatvrdí a kamene iskria potme v náhodných kolíziách.

Nikto ma však nepresvedčí, že sa nedá odpustiť. Zabudnúť nie, ale odpustiť určite. Je to obecne prospešné pre celú galaxiu, čo pre celú galaxiu!? - pre celý vesmír! Je to krok k spomaleniu hromadenia temnej energie.

No a keď sa antičastice trpkosti anihilujú s párovými časticami odpustenia, vyžiari sa čistá láska a všetky perfídnosti skončia v čiernej diere. 

#Golem