„Celý život jsem neusiloval o nic jiného, než abych byl milionář“, je úvodná veta, úvodnej scény filmového prepisu románu Bohumila Hrabala – Obsluhoval jsem anglického krále. „Kupuju – prodávám.“, radí jednu z ciest, ako byť milionár.

„Prestaň do toho mlátiť, jak na bubeň!“ Takto ma vždy upozornila mama, keď som s niečím pre mňa zaujímavo rachotil. Mal som asi 5 rokov, ale ten tón si jasne pamätám. Tima, asi nikto neupozorňoval, on rachotil od malička a ešte mu aj ten „bubeň“ kúpili.

„Čo je to za čmáranicu? Veď to namaľujem aj ja. Toto je umenie?“ Kto sa nestretol ani raz v živote s touto vetou a jej parafrázami ruku hore. Odpovedám: „Vymysli, namaľuj a predaj.“

Pravidlá sú na to, aby sa aj občas porušovali. Inak by nebolo umenie. Keď sa nad tým zamýšľam, asi by bolo NIČ. Adam s Evou by zostal navždy v raji a my by sme neboli.

Drotári obehli celý svet, murári postavil Pešť aj Budu a ten jeden Jožko bol na múračkách aj u cisárovnej Márie Terézie. Dnes som sa rozprával s Davidom Kurňavkom, mladým progresívnym výtvarníkom, ktorý si hlavné mesto Českej republiky vybral ako to, v ktorom chce žiť a tvoriť. 

Balerína, baletka, tanečnica baletu - ľudia sa svojim deťom vedia “pomstiť” všakovako. Priznajte sa, kto z vás o tom uvažoval? Dať dcéru na balet znie predsa vznešene, nie? :-)