Nestavajte domy! Prídu myši.

„My tu máme myši!“,

podozrievavo krúti nosom mama a mne tieto táto veta spôsobuje traumu. Okamžite sa vzdialim a kým na vlastné oči neuvidím, že ich otec pietne a vlastnoručne  odprevádza na poslednú cestu, zostanú tie dvere izby v podpivničenej časti domu, dverami trinástej zakázanej komnaty.

Túto scénu si pamätám z detstva intenzívne.

Desivé výkriky mamy, keď sa to tam niekde pohlo, prípadne to zašramotilo.
Horkokrvné tatove cifrovanie a strach z očí mladších súrodencov, sa mi natrvalo vryli do šedej kôry a zanechali tam hlbokú jazvu.

 

Potom prišiel západ.

Kto by si nepamätal (teda z nás narodených v 70tych a 80tych rokoch) VHS videokazety z animákmi zo západu.

V kvalite 6tej kópie, kópie, kopírovanej kópie, ale vzácne a obohraté do zblbnutia a zodratia.

autor: Rataj Art

Áno. Tom a Jerry.

No priznaj sa komu si držal stranu? Jasné, že šikovnému myšiakovi!

A tá mačka Filoména, ktorá u nás žila niekde v tých rokoch, bola zrazu jemne hlúpa.

Že to bol kocúr Tom? Ále, však to je jedno. Myš je hrdina!

Keď si ale dám na váhy, ten strach,traumu a pocit klamlivého víťazstva usmievajúceho sa myšiaka s podmanivou zvučkou na konci „Kartúnetworks“, jednoznačne zostane divný, blbý pocit.

zdroj: Google
 

Dnes! Dnes, som ale frajer!

Mám po 40tke a riešim iné priority a problémy, ako sa zaoberať malichernosťami.

Koho by napadlo, že existujú myši? Koho by napadlo, že to môže neželane vyplávať z hlbín šedej kôry a duše?

Postavil som dom.

Za hranicou všedných dní Véštvorky.

Tam, odkiaľ sem prúdili spomínané originálne videokazety.

Rakúsko, zem zasnúbená.

(Hovorím to všetkým a poviem to aj vám: „Áno, pekná predstava dovtedy, kým sa sem nenasťahujete.“)

Tu je vzduch čistejší a vonia.

Tu aj slnko vychádza západnejšie a krajšie.

Tu je kvalita potravín vyššia ako kvalita zemiaku vypestovaného na šťastne, prírodne pohnojenom bioekopoli. Ááá, čo tam po cenách.

Hor sa nakupovať! V pandémii, keď sa nedá, je pre slováka, žijúceho do 100 kilometrov „call to action“ (marketingový výraz) hádam väčšie, ako onehdá, ísť do imperialistickej krajiny, kde sa všetci majú zle.

Ideológom, čo to nás a našich rodičov učili v minulosti, sa to darilo vyhovoriť ľuďom viac, ako sa darí dnes letáku s akciami v Špári a digitálnemu baneru s Dňom výpredajov v „Pándorfe.“

Tu sú aj myši a iné hlodavce, rozumnejšie, empatickejšie, no proste na úrovni!

Intro.

„Mal si na pozemku srnku s mladým sŕňaťom!“, oznámila mi roznežnelo suseda, keď rakúsky báger kopal základy a ja sa teším,  že staviam na pozemku so skvelou „karmou“.

Rád som ten dom postavil.

Jasné, že ma to stálo nervy, pol života a čisté bankové konto, ale na konci, ten pocit.

Isto to poznáte.

„Čo neurobíš hneď, to už nikdy nedokončíš!“, vystríhal ma otec, ktorý strávil na stavbách pol života.

Mal pravdu. Dom je obývaný už vyše roka a tesne za schodmi v technickej miestnosti, panuje opadlý stavebný ruch.

Presnejšie stavebné ticho a bordel s prídavným menom „NEDOKONČENÉ“!

„Mea culpa, mea maxima culpa!“, opakujem si ospravedlňujúco v podvedomí vždy, keď moja noha vkročí do miestnosti s prídavným menom „TECHNICKÁ“.

Suseda mi vravela, že tu videla kuny. Robím si srandičky, že si rád pozriem súboj medzi ich „Filoménou“ (slovenskou mačkou) a rakúskou kunou.

Zároveň okázalo tvrdím, že tie kuny chovám v garáži. Nech Filoména ku nám nepáchne, lebo bude zle-nedobre! :-)

 

Prišli myši.

Jeseň.

V nedokončenej garáži sa začína objavovať prvé opadané, farebné lístie.

Vkročil som do TECHNICKEJ a zakrútilo mi nosom.

„Sú tu. Myši!“

„Aká myš? Veď to je len zvieratko.“, zabuchnem dvere a upokojujem sa.

Nalievam si panáka, „Zvieratko, ktoré sa ťa bojí a zomrie od strachu ešte skôr, ako stlačíš s rachotom kľučku na dverách.

Usmejem sa a smelom vykročím po chodbe ku zakázanej komnate.

Kľučka zarachotí, dvere sa rozletia – pištolník Limonádový Joe by bol na mňa hrdý!

V rohu  miestnosti to zašuchoce a pohne sa pohodený igelit – zdrhám – otec by nebol na mňa hrdý!

V hlave mi zostal obraz mojich čižiem.

Čižmy stojace v tom kúte s igelitom.

Presne také, z akých raz otec vyťahoval toho zdochnutého netvora.

Flashback z minulosti.

Rana v šedej kôre zakrvácala.

Môj život je v ohrození.

 

Na druhý deň ráno stojím pred ešte neotvoreným Baumaxom.

(Viem, že už neexistuje, ale vždy to budem volať Baumax.)

Skúpil som všetko, čo sa podobá na vec spôsobilú, ktorá by mohla týchto narušiteľov pokoja, z môjho domu dostať.

 

Nezaberá.

Pasce plné rakúskeho biosyra bez laktózy , VYŽRATÉ!

Ružové granule NEDOTKNUTÉ!

Vysokofrekvenčnému pištiaku SA SMEJÚ!

MÔJ ŽIVOT JE V KONCOCH!

Odkaz pre budúce generácie: „NESTAVAJTE DOMY! PRÍDU MYŠI!“

Otec pomôž z hora!

Udržujem paniku!

Babo raď!

 

#Ďuro

P.S. Môj účtovník Paľo tvrdí, že je to v pohode. Že myši migrujú a útočia na príbytky len do polovice októbra. Potom prídu potkany!

P.S.2. Dnes sa budem rozprávať v podcaste 5+1 s Michalom Obermanom. Učite mu položím otázku ako zabojovať. Zatiaľ si kliknite SEM na sekciu VoxProArt a vypočujte si zaujímavé podcasty z ulice.