O slobode a demokracii

S údivom, zhnusením a zároveň s hrôzou už niekoľko rokov sledujem ako sa rozkladá naša spoločnosť. Ako ľudia, ktorí ani zamak nerozumejú významu slov liberálny a progresívny, používajú tieto výrazy ako nadávky. Väčšinou sú to ľudia, ktorých duševný vývoj a rozhľad sa začal inhibovať krátko po absorbovaní šlabikára a malej násobilky. Toto im nemám za zlé. Každý z nás predsa nemusí byť jadrový fyzik, no o tom až neskôr. To, že nie všetci máme prehľad o témach ako makroekonomika, zdravotníctvo, ekológia, financie, daňový systém, energetika, infraštruktúra, poľnohospodárstvo, výživa, bezpečnosť, história, politika, je v poriadku. Neviem však prečo tí, ktorí týmto témam nerozumejú, majú tiež právo ovplyvňovať ich. Prečo všetci máme rovnakú výsadu voliť verejných zástupcov bez rozdielu, či svojej voľbe a jej dôsledkom rozumieme alebo nie? V čom spočíva garancia slobody a demokracie, keď takýto systém správy krajiny umožňuje vo svojej benevolencii vlastnú autodeštrukciu? Lámem si nad týmto celý život hlavu a tieto kacírske riadky píšem v jednej z krajín s najvyššou úrovňou demokracie na svete. Z pohodlia môjho rakúskeho domova, pár dní pred 17. novembrom 2023 a mám pocit, že nielen Slovensko, ktorému sa primárne v tejto úvahe venujem, potrebuje reset.

Čo mi na Slovensku vadí a prečo sa naň nechcem vrátiť

Nepáči sa mi, že Slováci vôbec nerozumejú správe vecí verejných a za správcov svojich sýpok si volia capkov-záhradníkov. Ľudí, ktorí nielenže nemajú na výkon svojich funkcií patričné danosti, lež u mnohí z nich majú i pošramotené renomé. V dobre nastavenej demokracii by malo platiť, že akonáhle sa na snehobielom rúchu morálky nejakého politika objaví čo i len malá škvrnka, mal by sa takýto jedinec stiahnuť z verejného života. Vo vyššom záujme verejného blaha a transparentnosti. Na Slovensku toto však neplatí. Je pre mňa záhadou, že obvinení či dokonca súdne trestaní jedinci majú chuť i odvahu byť vzorom a spravovať krajinu. Čo ma však na tom najviac zaráža najviac, je fakt, že viac než polovica voličov s týmto nemá žiadny problém. Som smutný, že mám za susedov už druhú krajinu, ktorá nám Rakúšanom nevie a nechce byť partnerom a vidí sa skôr v polohe bozkávania zadku nejakému východnému diktátorovi. Znepokojuje ma nízka vymožiteľnosť práva, neveľká dôvera vo verejné inštitúcie a paradoxne vysoká dôvera konkrétnym verejným činiteľom, ktorí vedome a opakovane zavádzajú celý národ. Som nešťastný z toho, že sa na Slovensku vedú vášnivé verejné debaty o tom, či ľudia môžu milovať osoby rovnakého pohlavia, že za výrobu marihuanových terapeutických prostriedkov (nie rekreačných drôg) je vyšší trest než za vraždu, že ženy a muži stále nemajú rovnaké spoločenské postavenie a že náboženskí fanatici chcú zvyšku národa diktovať, ako majú narábať so svojím telom a ako majú žiť život. Toto všetko sú však len príznaky. Samotná choroba slovenskej spoloĉnosti spočíva podľa môjho názoru v niečom inom.

Čo je príčinou tohto stavu?

Po prvé, na Slovensku nie je úcta k pravidlám. Začína to nedodržiavaním termínov, predbiehaním sa v rade, netriedením odpadu, vedomým porušovaním dopravných predpisov, podvádzaním pri skúškach, obchádzaním zákonných postupností vo verejných inštitúciách. Veď len trošku, však aj iní to robia a opakovanie starého hesla „kto neokráda štát, okráda rodinu“... Úprimne, koľkí z čitateľov sa našli aspoň v jednom-dvoch bodoch? Táto pre mňa od detstva nepochopiteľná náchylnosť k ohýbaniu noriem a regulí a tolerancia takéhoto správania u druhých má obrovský dosah na chápanie morálky a morálnosti. A tak sa môže stať, že v krajine, ktorá sa tvári ako demokratická a naoko sa hlási k európskym hodnotám, sa premiérom a ministrom môžu stať ľudia obvinení zo zosnovania zločineckej skupiny, prezidentom podvodník a predsedom parlamentu osoba, ktorá je v Ústave pamäti národa vedená ako pašerák heroínu. Stačí mi po sebe prečítať predchádzajúcu vetu a napína ma na vracanie. Vás nie?

Druhým škodlivým faktorom, ktorý Slovensko posúva na okraj priepasti, je zadubenosť. Je to súbor viacerých nie veľmi lichotivých čŕt, ktorých základom je lenivosť. Jej dôsledkom je okrem iného aj hlúposť. Pretože kto je lenivý primäť sa učiť, koncentrovať sa, premýšľať, prijímať nové veci a posúvať sa osobne i spoločensky vopred (byť progresívny), ten bude nevzdelaný. Čiže zadubený. V živnej pôde takejto zadubenej nevedomosti a nevzdelanosti potom rastú silné prejavy Dunning-Krugerovho syndrómu. Vytráca sa úcta a rešpekt ku skutočným elitám národa – k lekárom, učiteľom, umelcom, vedcom, inžinierom, dobrovoľníkom. A nahrádza ich paranoja k domnelému nepriateľovi, ktorý údajne môže za všetko zlé, čo postihlo rodnú hrudu. Som celkom scestovaný človek, dekády sa zaujímam o svet, spoločnosť, humanitu, technológie, ekonomiku a ekológiu, no jednak nerozumiem, ako a hlavne prečo by chcel nejaký Soros alebo Európska únia zničiť či vyrabovať Slovenskú republiku. Malú, bezvýznamnú päťmiliónovú krajinu bez vlastných zdrojov, ktorá nemá potravinovú sebestačnosť a smeruje k tomu, že nebude mať ani dostatok vody. Odpustite mi, ale najväčšími nepriateľmi Slovenska sú Slováci a ich zadubenosť. Patridioti, ktorí sa bez chyby nevedia ani podpísať. Ľudia ktorí neovládajú nieže cudzí ale ani rodný jazyk a nepoznajú vlastnú kultúru a tradície. A takíto jedinci (nielen na Slovensku) najviac kričia o láske k vlasti. Kedysi som sa z nich smial, dnes už mám na nich veľmi silnú alergiu. A čomu takisto neviem prísť na kĺb, je, že ani slovenskí vzdelanci a jazykoví profesionáli si nevážia slovenčinu. Ako polyglot celý život nasávam do seba jazyky a kultúru niekoľkých národov. Neviem si predstaviť, že by rakúsky politik (okrem exotov z FPÖ) napísal vetu bez diakritiky, že by Frankfurter allgemeine Zeitung alebo Le Figaro vyšli s pravopisnými chybami, že by sa anglický lekár, mexický výtvarník a taliansky hudobník (rozumej elity národa) vyjadrovali nespisovne a písali ako pologramotní s výhovorkou, že oni sa predsa živia niečím iným. Jazyk je základným identifikačným prvkom a zároveň nositeľom kultúry a pamäti svojho etnika. Sú teda Slováci naozaj národom, keď zadubený predseda národnej strany nevie povedať v materinčine jednu súvislú vetu? A aká je ich kultúra, keď jeho nominantka, ministerka kultúry netuší, kto je Karol Félix alebo Vlado Godár? A to už ani nehovorím o jej pokrytectve: Je to prokremeľsky orientovaná xenofóbna rasistka, neznáša migrantov a sama je pritom migrantkou, ktorá žije u nás v Rakúsku a požíva výhody otvorenej a tolerantnej spoločnosti. Táto zástankyňa tradičnej rodiny je rozvedená a dcéru poslala na štúdium do tej „zlej Ameriky“.

Kedysi som rozprával taký krčmový bonmot, že hranica Poľska a Maďarska by mala viesť cez Banskú Bystricu. S dávkou škodoradosti som sledoval, ako nektorým patridiotom naviera na krku žila. Naďalej si myslím, že vznik Slovenskej republiky nebol rozumný krok. Rozdelenie Československa bez vedomia a vôle jeho občanov považujem za nepotrestanú vlastizradu a pre východnú časť toho štátu za tragický omyl. V roku 1992, v dobe, keď sa celá Európa začala spájať do vyššieho celku, sa dvaja zišli dvaja politici z dvoch národov a rozdelili spoločnú ekonomiku, kultúru, históriu, hranice, kredit a svetové postavenie. Oni si vlastne len vymedzili sféry vplyvu, či už pre seba alebo pre svojich sponzorov. Slovensko sa odvtedy posúva smerom späť. Nie je teda progresívne a liberálnosti a rovnosti sa mnohým môže iba snívať. Naštastie je SR aspoň v tej EÚ, z ktorej zatiaľ dostala viac peňazí, ako do nej odviedla. Z Eurofondov, z ktorých mala byť obnovená a budovaná celá krajina a spoločnosť a z ktorých už ani neviem koľko skončilo v súkromných jachtách a vilách pár vybraných šikovných príživníkov, ktorí budujú len pre seba podľa vyššie uvedeného tvrdenia o okrádaní štátu verzus vlastnej rodiny. Toto všetko im umožnila sloboda.

Pred dvomi rokmi som napísal, že dar slobody si hneď po revolúcii hŕstka gangstrov zamenila za absolútnu svojvôľu a lúza zas za bezbrehú anarchiu. Celý článok nájdete tu. Dnes si k tomu ešte myslím, že demokracia je všade vo svete vo fáze deklinácie. Vo falošnej tolerancii sme prestali od volených zástupcov požadovať, aby nám skladali reálne účty a preukazovali výsledky svojej práce na spoločnej veci. A zároveň nevyžadujeme od voličov, aby rozumeli veciam, o ktorých svojím hlasom rozhodujú. Zverili by ste chod atómovej elektrárne niekomu, kto nevie nič o jadrovej fyzike neverí škodlivosti rádioaktívneho žiarenia? Dali by ste sa operovať krikľúňovi, ktorý pohŕda vzdelaním a faktami, ale pri uchádzaní o prácu chirurga vám ponúkne guláš a pivo a bude tvrdiť, že za všetko môžu cudzie sily a že on s nimi zatočí a vás zázrakom vylieči? Asi nie! Toto však bez problémov robíme s krajinou a verejnými financiami. S majetkom nás všetkých! A tak sme dospeli do štádia, že sa pomaly napĺňa scenár kultového filmu Idiocracy. Že vlastne nevolíme elity, najlepších z nás, ale populistov, impotentov a zlodejov v akejsi pokrútenej politickej verzii súťaže populárnosti Zlatý slávik. Nie podľa schopností a preukázaných výsledkov ale podľa hlasitosti kriku. Len tak je možné, že človek, ktorý obdivuje Che Guevaru či Mao Tse Tunga, nič v živote nespavil a všetkých naokolo oplzlo uráža, má vyše 200 000 preferenčných hlasov. Toto u mňa nie je sloboda a demokracia. Je to ochlokracia, čiže vláda lúzy. Je to obrovská daň za to, že demokraciu automaticky delegujeme ako právo pre každého, no nevyžadujeme povinnosť preukázať schopnosti nakladať s týmto darom. Je to daň za to, že slobodu len konzumujeme, no netvoríme ju a že nesmiernej zadubenosti uberáme slobodu a základné práva iným, či dokonca ich priamo niekomu upierame. História ukazuje, že slobodu naozaj treba tvoriť. Treba ju neustále tvoriť v pote tváre, pretože keď sa minie jej posledná štipka, tak miesto potu začne tiecť krv! Pred 33 rokmi dostali národy východnej Európy slobodu, medzi nimi aj Česi a Slováci. A akoby zázrakom bez jedinej kvapky krvi, ak nerátame tuctet zbitých študentov na demonštrácii v Prahe 17. novembra 1989. Nie všetci mali v boji za slobodu také obrovské šťastie. Ukrajina, Tibet, Izrael, Eritrea, Sýria, J.A.R., Irán, Venezuela, Ekvádor, Argentína, Afganistan, Líbya, Juhoslávia…

Nerozumiem demokracii. Nerozumiem tej blahosklonnej naivite tvorcov a kovaných zástancov tejto krehkej teórie o tom, že ľud pozná svoje potreby. Netuším, kde sa v nich berie istota, že práve demokracia je správny spôsob fungovania ľudskej spoločnosti. Ja mám o nej veľmi vážne pochybnosti, a pričasto sa domnievam, že nie je ideálnym riešením našich problémov. No pri ďalších spôsoboch delegovania moci moje pochybnosti ustupujú. Bojím sa ich. Mám z nich strach, lebo všetky obmedzujú naše slobody a práva. Úprimne neviem, či si každý želá žiť v slobodnej spoločnosti. Neslobodu som už zažil a nechcem ju. Ja milujem voľnosť v živote, v myslení, v pohybe a želám slobodu nám všetkým. A podľa zlatého pravidla morálky túto svoju slobodu chcem ohraničovať jedine začiatkom slobody iného človeka. Preto si myslím, že sa všetci v Európskej únii máme veľmi dobre. Vážte si čo máme. Nezáviďme druhým. Radujme sa z cudzích úspechov. Majme v úcte šikovnejších a múdrejších. Pýtajme si rady od nich a nie od niktošov. Ak chceme zlepšiť svet, začnime od seba, no dôsledne to vyžadujme aj od ľudí, ktorí žijú z našich daní a narábajú s naším spoločným majetkom. Menej konzumujme a viac tvorme. Vytvorme si rovnováhu medzi hodnotami materiálnymi a duchovnými. Ďakujme vyšším silám za každý slobodný deň, nielen za 17. november. A začnime sa pripravovať na ten reset, ktorý som spomínal na začiatku. On už vlastne pomaly prichádza. Ale už vás ďalej nebudem znechucovať mojimi úvahami o smerovaní humanity. Užime si sviatok boja za slobodu. V mieri, láske a pokore.

Michal Oberman