Viem, že nič neviem

Scio me nihil scire.

Kto by nepoznal túto vetu veľkého mysliteľa Sokrata.
Veštkyňa z mesta Delfy o ňom tvrdila, že je múdry.
Podľa mňa tiež bol. Jeho veta je pre mňa niečo, ako návod  na pokoru. Hlavne samého pred sebou.

V prvom rade to bol človek, ktorý žil ako vedel a zároveň nič nevedel.
Dovolil si kritizovať demokraciu, morálku a tých, ktorí boli pri moci.
Hádajte, čo sa mu stalo. Tak, ako všetkým, čo si dovolia kričať “Kráľ je nahý!”, nedostal pochvalu za pravdu. Aj keď, teda teda ten malý chlapec kričal, len čo reálne videl.

Neviem, čo sa stalo chlapčekovi z Andersena, ale zdroje uvádzajú, že Sokrates bol za svoje názory odsúdený na smrť a on sa rozhodol odísť inou smrťou. Asi im chcel ukázať, čo ich ortieľ pre neho znamená.
Vypil jed. Bolehlav.

Otázka: Ozaj je tu niekto z lekárov, kto vie aká je to smrť? Je horšia, ako bodnutie dýkou?

Koľko Sokratov sme ako súčasne najrozvinutejšia civilizácia poslali na smrť, lebo si dovolili povedať niečo iné, ako bolo nastavené špičkami, či už svetskými, alebo cirkevnými, so zadefinovanou morálkou, asi už nikto nespočíta.

Hlavne inkvizícia si zgustla. Stavali koly, zakladali ohníky a ak im to ani nestálo za námahu, tak topili.

Ľudia nášho, súčasného druhu mali vždy slávnosti popráv radi. Ešte predtým si mohli uľaviť, zbiť, opľuť na pranieri. Potom si to pozrieť a ani nemuseli za lístok do prvej rady platiť.

Veď čo si zaslúži ten, čo kritizuje ich cirkev, ich panovníka.

Princíp na základe ktorého odsúdili Sokrata, funguje aj dnes,. Stále sme ten človek rozumný.

Dnešok

Funguje to v dvoch rovinách.

Prvá rovina je vo verejnom dianí, či už v politike alebo v kultúra a iných segmentov v spoločnosti funguje princíp dokonale, dokonca má aj exponenciál.

Ak sa verejne známa osoba snaží povedať svoju pravdu, kritizujú veľakrát aj tí, ktorí si myslia vo vnútri to isté. Veď prečo by vybočili z mainstreamu?

Mainstream je pohodlný, vždy vám umožní splynúť s davom. Tam sú bezpečné vody.

Výroky, ktoré sa spoločnosti nehodia, lebo trend je iný, sú okamžite brané na pranier a to bez verejnej diskusie démosu.

Démos, doslovne ľud.

Zároveň, však toto grécke slovo vyjadruje aj akýsi problém. V našom jazyku stačí vymeniť S za N a máme to tam. Dá sa povedať potomkovia Adama a Evy s pečaťou hada.

Hada ktorý uštipne, odsúdi a rád príde na verejnú popravu.

Už ste sa niekedy zamysleli ako tento princíp vieme nájsť dennodenne napríklad našej tlačí? Už ste niekedy počúvali rozhovory z ulice? Možno aj nechcene.

Kto hľadá, nájde.

Druhá rovina je osobná.
Aj pre mňa je zložité a náročné, zvládať, že som človek.

Mňa Sokratova veta naučila, dá sa povedať, že stále len učí nemať svoju definitívnu pravdu.

Tak ako to vlastne je?

Viem, že nič neviem je predsa hlúposť na prvú. 
Keď viem tak viem, čo trepeš že neviem. Keď neviem tak predsa viem, že neviem a ty mi tu hovoríš, neviem že neviem?

Človek vie veľmi rýchlo a jednoducho zaujať definitívne stanovisko.
Stačí že mu ho prezradia médiá, priateľ na káve , prípadne nasaje múdro z cudzieho rozhovoru vo vlaku.

Ľudské ego je vlastnosť, ktorá pomaly, ale isto zabíja planétu, ale hlavne nás. Naše duše, naše vzťahy, naše všetko.

Mám rád konštruktívne debaty. Také, pri ktorých môžu sedieť dvaja ľudia s úplne odlišným názorom,ktorí si neskáču do reči, majú vzájomnú úctu a nepoužívajú nútivé slová typu slovesa "musieť".

"To musíš vidieť tak!", pôsobí aj psychologicky nie dobre, človek sa cíti nútený a bráni sa. Čo keby sme to vymenili za vetu: "To by si podľa mňa mohol skúsiť vidieť aj takto."
Imperatív je zbytočne agresívny.

Existuje definitívna pravda?

Myslím si, že by sme si mali Sokratovu vetu osvojiť.
Aby sme všetci pochopili, že nevieme nič, že sa môžeme len domnievať, že vieme, ale mali by sme pripustiť, že všetko môže byť inak.

Je tu niekto, kto definitívne nesúhlasí?

Ak áno, nie je partner pre mňa na diskusiu, nech si diskutuje s tými, čo sú nastavení podobne.

#Ďuro