Na suchu. (Ako to vie byť bez vody)

Leto a voda, to predsa ide dohromady.

V mojom prípade mám pocit, že skôr leto bez vody.

Znova sa v najlepšom v studni pokazilo čerpadlo. Za šesť rokov, odkedy som odkázaný na vodu zo studne, tretie.

Keď prvá vec, ktorú v pondelok po zobudení urobíte, je otvorenie kohútika a ten ledva zachrapčí, je to sprcha ľadová. Po minulých skúsenostiach s podobnými výpadkami bolo hneď jasné, že budeme chvíľu nasucho. Najhoršie predtuchy sa potvrdili po vyskúšaní všetkých overených postupov pri nahodení ističa.

Nič nezabralo. Havária.

Prvá cesta v novom týždni – bez kávy, na ktorú ani tých pár kvapiek v celom dome nebolo – smerovala hneď ráno do servisu. Nevýhodou dovolenkového obdobia je, že zodpovedná pani je preč a asistentka netuší, kde majú byť v ten deň servisáci. Jeden nakoniec prišiel ešte v pondelok, potvrdiť zlé správy. Potrebujeme novú ponorku. Čerpadlo, ktoré ponoríme do studne a bude z hĺbky vyťahovať životodarnú vodičku.

Keď sa pokazila ponorka pred ňou, bolo to ešte v pôvodnej, plytkej studni. Odvtedy sme ju prehĺbili raz tak hlboko a rúru opatrili sieťkou. Lacné to nebolo. Nemám iný vodný zdroj, sme tak trochu odrezaní od dôležitých sietí. Raz za čas – pri poruche - bojové podmienky.

Ako na chate.

V utorok ráno som zopakoval cestu do vodárenského servisu, objednať novú kľúčovú vec. Medzitým sme spotrebovali prvých dvadsať litrov narýchlo kúpenej balenej vody. Len na základné potreby, samozrejme. Utorok ale nebol oveľa lepší, ako pondelok. Čerpadlo bude vo štvrtok. Poobede. Ak sa usmeje šťastena, zoženú ho o deň skôr.

Nezohnali.

V ten deň večer bolo už potrebné vybaviť sprchu. Bez nej nevychádzam z domova, pokiaľ samozrejme tečie voda.

Cítil som sa ako Indián v devätnástom storočí, ktorý vodu videl raz za uhorský rok na konci dlhej cesty koňmo. Zobral som preto aspoň jedno dieťa do priľahlého akvaparku, spojili sme veľmi príjemné s maximálne užitočným. Dobre bolo.

V stredu potom prišli domov mravce. Našli kdesi dierku, vyslaný prieskumník objavil čosi za gaučom a už pochodovali, ako len mravce pochodovať vedia. No nehovoril som, že sme žili ako na chate, v divočine?

Bez vody, s mravcami, keby ešte na dva dni vypadla elektrina, bolo by to dokonalé a museli by sme prisahám stanovať na záhradke. Spacáky nemáme. Ani stan.

Finále.

Až vo štvrtok konečne prišli opravári a za dvadsať minút (slovom 20) haváriu opravili. Po takmer štyroch dňoch provizórneho umývania riadov (blé), varenia aj osobnej hygieny (fúúj).

Celkový účet? Maličkosť – za tie peniaze sme mohli ísť na predĺžený víkend do luxusného hotela v horách. S vírivkou, plnou penziou a nepretržite pusteným kohútikom.

Keďže ale vidím pohár takmer vždy spolovice plný, pol týždňa bez vody malo pre štvorčlenný domáci kolektív iný efekt. Utužovací.

Ako málo stačí a človek sa cíti ochromený. Neviem si predstaviť, že tá voda raz nemusí byť samozrejmosťou, ako sa práve deje napríklad na Madagaskare.

Máte podobnú skúsenosť?

#Bohumil