Gurmánsky bedeker - Taliansko

Ako expert na Taliansko, vám úvod musím vyvrátiť jedno nepravdivé klišé. Toto je zakorenené v predstavách každého, kto si v kaviarni objednáva malé presíčkové pikolko a myslí si, že má nadhľad, štýl a úroveň zdedenú po rímskych predkoch. Ide o cesnak čiže aglio. Cesnak nájdete len v  filmových krvákoch spoza veľkej mláky, v ktorých sa americkí herci groteskne snažia napodobniť taliansky prízvuk. Na ostatných italoamerikánov pritom strúhajú dojem nadradenosti spolu s tvrdením, že ich Nonno sa narodil v Palerme alebo aspoň v Neapole.

Treba si pozrieť Felliniho klasiku La dolce vita. Dolce-sladké sa s cesnakom nemá rado. A tak sa aj skutoční Apeninci cesnaku vyhýbajú viac, než Dracula. Či hollywoodski filmoví upíri v krvákoch, v ktorých tí istí americkí herci groteskne imitujú ďalší jazyk – rumunčinu netušiac, že je to chorvátske uvítanie v Drive-Ine jednej celosvetovo rozšírenej hamburgrárne. V skratke, Taliani cesnak nepapajú. Nemohli by totiž baliť turistky a spievať im do uška to ich presladené O sole mio, keby im smrdelo z huby ako skutočnému chlapovi. To by nezakryl ani nasladlý parfém značky Dolce & Gabbana. Každý Talian bez ohľadu na pohlavie, vierovyznanie alebo váhovú kategóriu zje každý deň ešte pred hlavným chodom 20 kíl cestovín. Napriek tomu tortellini nie sú národným jedlom Tortellinov. Ani farfalle alebo ravioli. Ani špagety. Tie podľa prameňov priniesol do Talianska, vlastne do Benátok z Kitaja istý Maffeo Polo. Bol to strýko istého Marca Pola. Čo je teda národným jedlom Talianov? Nebude to ragù ani ossobuco lež polenta z (čuduj sa svete) americkej kukurice. Tú ich národnú polentu síce dostanete aj ako polotovar v každých potravinách, ale ten neforemný blivajz bez chuti a vône tam ani pes na ulici nezožerie. Keď už to nebodaj musí byť, tak tú polentu vylepšujú klobáskami, údeným mäsom, slaninou a hektolitrami Prosecca, Aperolu, Cinzana, Martini či Campari ako aperitívu. Lebo za triezva sa na boj s týmto nekonzumovateľným omylom neodhodlá ani najlepší útočník zo Squadra Azzurra. A po požití polenty si zas každý porazený dopraje ďalšie hektolitre grappy ako digestívum, aby si pri trávení ochránil črevnú mikroflóru. Rozumej zo zdravotných dôvodov. Tie zdravotné dôvody im kvitujem. Mám však podozrenie, že spíjanie sa opojnou talianskou vínovicou je spojené s inou diagnózou ako osobný záujem o zachovanie kvalitnej peristaltiky. Rozmýšľam teraz úplne na okraj, prečo tú polentu v napríklad Rumunsku kydajú na tanier úplne ku všetkému. Bez sústa polenty si podľa mňa v rumunskej reštaurácii kuchár ani nezapáli cigaretu pri varení vanilkového pudingu. Nuž zrejme tí Rumuni nemajú radi turistov.

No a turistov zjavne nemajú radi ani Makaróni. Nechcú s vami  hovoriť po slovensky. Ani iným jazykom okrem toho svojho bel canta. Našťastie dnes máme online prekladače v každom mobile.  Pred pár rokmi som si takto vo Verone objednal v reštaurácii špagety s kečupom a syrokrémom a čašníčka normálne dostala anafylaktický šok. Po mojich slovách ju treslo o zem a odviezla ju záchranka. A mňa hneď na to carabinieri. Odvtedy je chudera na invalidnom dôchodku. A keď počas dovolenky prechádzam romantickou Veronou, mestom zamilovaných, tak všetci v strachu zaklápajú okenice a prevádzky sa tvária, že majú siestu aj o ôsmej večer. Alebo mi povedia: Tutto riservato. Len tak na okraj, predstavte si vo Verone pach cesnaku. Čo by sa stalo, keby sa Rómeo šplhal na balkón za Júliou a tá by ho namiesto nežného O amore ovalila cesnakovým dychom? Tento zamilovaný nešťastník by k nej ani nedoliezol. Ak by sa o to aj na druhý či tretí raz pokúsil, tak by v polovici neborák spadol a tragicky sa zranil ešte predtým, než by sa táto romantická hra stihla rozvinúť do skutočne tragických rozmerov. Alebo by si ešte predtým našiel frajerku, ktorú by mu schválili rodičia a za ktorou by nemusel liezť do výšok. A hlavne, neštípali by ho pri nej oči. Tí Etruskovia sú celkovo nejak divní. Nám turistom účtujú premrštené ceny a nič nám za to nedoprajú. Ani Bambino, ten lahodný syrokrém v črievku. Ale hubu si oň otierajú vkuse, bambíno sem, bambíno tam. Ideš po ulici, mama volá na svoje decká a ponúka im syr bambino. V spaghetterii ukazujú na takú malilinkú stoličku s operadlami a povedia s úsmevom per bambini. Tak sa do nej horko-ťažko vtrepeš a čakáš, že konečne dostaneš klasické kečupové slíže so syrokrémom Bambino. Namiesto toho dostaneš len facku. Aspoň na kúpalisku má plavčík rozum a zakazuje konzum tejto delikatesy v hlbokom bazéne. Vietato ai bambini, zakričí pod chvíľou a hrozivo zamáva takou zvláštnou červenou pneumatikou.  Zavše zájdem do potravín a hľadám. Pýtam sa predavačiek: Dov'è il bambino, per favore?! Donesú mi cumlíky alebo plienky. Snažím sa rozhadzovať rukami ako Renato Pozzetto. Ukazujem si na ústa, na brucho a keď poviem Voglio mangiare due bambini, tak si len nechutne odpľujú a prežehnajú sa. No ale aspoň nemajú trvalé následky ako tá čašníčka. Taliani sú proste Taliani, nik si s nimi nerozumie.

Ale zas ostatné syry majú hentí vymódení mafiózovia fantastické. Napríklad taký parmezán. Raz sme v jednom benediktínskom kláštore takým zvláštnym spôsobom získali celé koleso. Tí mnísi nám ho nechceli predať. Tvrdili, že to je tisíc rokov starý syr Parmigiano Reggiano originale. Tak sme sa poň vrátili v noci. Nemali sme už v natrieskanom aute pľac, tak som im tam na oltári nechal našu rezervu. Syr sa na jej miesto vošiel ako uliaty. Na druhý deň nás pánbožko potrestal defektom. Po porovnaní cien talianskych pneuservisov som váhal už len minútku. Namiesto rezervy som použil parmezánové koleso. A predstavte si, tento tvrdý zrejúci syr má skvelé jazdné vlastnosti. Náprava bola zrazu lepšie vyvážená než skutočné koleso a prestalo mi ťahať volant doľava. Spotreba sa znížila na polovicu, čo je pri cenách na talianskych pumpách slušný peniaz. Prebrázdili sme s parmezánom bez nehody celú  taliansku čižmu od San Rema až po Brindisi. A nejakým vyšším pričinením nás taliansky mýtny systém ignoroval a my sme nemuseli platiť diaľničné mýto. To asi nebude náhoda, že mliekáreň Parmalat sponzorovala aj Formulu 1, až dokým ju nebohý Berlusconi nevytuneloval. Ale u nás na STK mi povedali, aby som to dal dole. Hmm, aké dobré musia byť talianske autá, keď aj na syre sa jazdí jedna báseň. Raz by som si chcel vychutnať jazdu na Ferrari, Lamborghini alebo Maserati. Potom je tu gorgonzola. Tento nádherný, vyzretý syr s plnou arómou milujem. Je lahodne ťahavý a rozplýva sa na jazyku. Je vidieť, že sa jeho výrobca čiastočne inšpiroval naším Bambinom. Je pravda o trošku intenzívnejší, ale len v dobrom. A dá sa preto využiť na mnoho spôsobov. Dokonca  som dal doma do pasce na potkany kúsok gorgonzoly a hlodavce odvtedy náš dom nemôžu ani cítiť. Mascarpone je úplne famózne. Nemá síce nejakú výraznú chuť a treba ho dochutiť horčicou, ale má rovnakú konzistenciu ako opaľovací krém a je omnoho lacnejšie. Pred silným talianskym slnkom sa treba na pláži ochrániť krémom s vysokým UV filtrom. Mascarpone sa ľahko rozotiera a okrem ochrany pred škodlivým žiarením vás aj zasýti. Akurát v robote vám po dvojtýždňovej vypekacej dovolenke na Bibione kolegovia povedia tú strašnú vetu: Neklam, nikde si nebol! Žiadne Taliansko, si biely ako syr! Saluti da bella Italia!

Po tomto písaní mi aj trochu začalo škvŕkať v bruchu. Dnes večer sa určite nazaobíde bez Pompelmo spritzu s bruschettou. Prosciutto di Parma, caprese, vitello tonnato a zuppa di pomodoro pred spaghetti ai frutti di mare sa v mojich útrobách výborne snúbi s kúskom pizze Neapolitany. Risotto Milanese či ai funghi porcini mi tiež padnú vhod aby som nabral sily na porciu lasagne, ktorú zajem troškou ragù alla Bolognese. V pohári ma budú pritom sprevádzať Amarone della Valpolicella, Barolo, Sangiovese a Brunello di Montalcino. A tiramisu, cannoli a gelato s kalíškom limoncella, ktoré je stelesnením hrejivého talianskeho slnka, sú povinnou jazdou po tomto maličkom obžerstve. Buon appetito!