Gurmánsky bedeker – Francúzsko

Je jeden národ, ktorý sa vo svojej nafúkanosti domnieva, že on nastolil salónnu etiketu a dal svetu gastronómiu a vitikultúru. Fíha, tie posledné slová znejú tak nejak rafinovane, skoro ako francúzsky. Raz darmo, mám mimoriadny talent na jazyky, viem čo je etiketa, estetika, etika morálka, skromnosť a mám úžasne rozvinutý cit gastronómiu a vitikultúru…

Keďže som nielen skromný ale aj inteligentný a diskrétny, nebudem tu to etnikum menovať, hoci zďaleka nejde o celú populáciu lež o púhu hŕstku privilegovaných, ktorí si na dvore všetkých tých nespočítateľných kráľov Ľudovítov pchali jedlo do všetkých telesných otvorov. A nielen jedlo! Jáj, boli to staré zlaté časy pred vynájdením gilotíny (to je tuším tiež po francúzsky, pripadám si pomaly ako klasický lingvista). Avšak s tými orgiami a pchaním si pávieho pera do krku ich o dobrých 1500 rokov predbehol istý rímsky senátor Luculus, takže špičkové kulinárske epikujerstvo... ach merde, ako by povedali Francúzi... veď pred Luculom holdoval slastnému hriechu obžerstva ešte grécky filozof Epikuros. Skrátka, tí Asterixovia vymysleli leda tak to ich vychýrené kakofónne, pardón frankofónne merde. Slovo pardón je tiež po francúzsky. Mon dieu, teraz sa už cítim ako reinkarnovaný Voltaire, boha jeho!

Zdegenerovaná šľachta vo Versailles teda hodovala a hodovala, neúprosne sa blížiac k intenzívnym záchvatom podagry, skutočnej to známky urodzeného pôvodu, avšak pre lačný plebs neostala ani len omáčka z vychýreného galského kohúta na víne. Pod tou omáčkou (po francúzsky sauce) samozrejme myslím tú druhú ingredienciu z povyše uvedeného receptu, ktorý spôsobil to, že od Calais až po Marseille nikde ráno slušných ľudí neotravuje kikiríkanie akejsi neukáznenej hydiny. Tak sa teda netreba pozastavovať nad tým, že keby nebolo slimákov a žiab, tak by jeden povyše nemenovaný národ neprežil a Nemci by za to ukradnuté Alsasko nikoho nemohli posmešne prezývať Žabožrútmi. Poviete si, že žaby sú stále lepšie než prípad tých ruských námorníkov, ktorí museli vodku zajedať trojchodovým menu (zas niečo po francúzsky, udeľujem si Michelinskú hviezdu) pozostávajúcim z opasku, čižiem a mechu z garmošky. A podstatne lepšie než tí argentínski športovci, ktorí po zrútení ich lietadla v zamrznutých Andách konzumovali čerstvé mäso. Mäso z ich kolegov, ktorí haváriu neprežili. Aby tí, ktorí prežili, prežili. Žabie stehienka a ulitníky s cesnakom sa  však nejakým nedopatrením osudu postupne prepracovali zo zatuchnutého bahna survivalistického jedálneho lístka až do reštaurácií v prvom parížskom arrondissemente. Týmto sa tieto na proteíny bohaté jednohubky akoby šibnutím prútika zbavili neokrôchaného zápachu primitívnej sedliackosti a okrem extrémne nafúknutej tisíc percentnej marže dostali aj jedinečne nonšalantný a mondénny nádych delikátnej exkluzivity. Prenikli tak do privilegovanej spoločnosti gurmánskych connoisseurov. Stali sa viac chic než selfíčko v baretke na Place Pigalle s camembertovou bagetou v ruke či impresionistická maľba vznešenej dámy v Boulonskom lesíku s vypitou fľašou Montrachetu. Varené slimáky a pečené žabie končatiny sú pre Gáliu dokonca oveľa príznačnejšie než pravidelný štrajk francúzskych smetiarov medzi Štedrým dňom a Silvestrom a sú omamnejšie než absintovo-laudanové výpary po divokom večierku v Moulin Rouge.

Len tak medzi nami, aj s tými slimákmi niekto tých nekultúrnych Barbarov predbehol. V archívoch slávnych bratov Lumièrovcov sa údajne našiel dobový filmový dokument, zachycujúci opice (predchodcu Homo sapiens) vo francúzskych afrických kolóniách ako s nefalšovaným plezírom (plaisir je tiež po francúzsky, týmto si prepožičiavam doktorát zo Sorbonny) prekladajú banány hmyzom a slimákmi. Takže opice nám raz všetkým ukážu. No ale to je téma na iný film... Jedno však treba tým šansoniérom s roztraseným kozím vibrátom na každej slabike uznať. (Chanson je zas po francúzsky – Champs‐Élysées by mali premenovať na moju ulicu, zaslúžim si to.) Aj z takej blbosti ako šesť maličkých varených slimákov, ktoré vlastne nikoho nezasýtia, vedia urobiť dojem hostiny. Stačí to nejak cudzojazyčne pomenovať, aby tomu nik nerozumel a hanbil sa opýtať, čo to vlastne je. Vhodné sú ľubozvučné výrazy ako napríklad entrée alebo hors d'oeuvre. Fú, tak ale za túto lingvistiku mám doživotné členstvo vo fraternite (ó, zas tá nádherná francúzština) v Confrérie des Chevaliers du Tastevin. Ale nebudem sa tu ďalej rozplývať nad mojou excelentnosťou (zas po francúzsky) a prejdem na ďalšiu pasáž – juj po tomto slove sa mojej excelencii otvárajú brány Palais de l'Elysée.

Ale k veci (revensons au point): To entrée treba hlavne správne naservírovať na pozlátený porcelán v bielych rukavičkách (Dima, ak čítaš tieto riadky, vedz, že si v dobrom bol ich inšpiráciou) a tanier obložiť nécessairom – zas slovo po francúzsky. Nécessair spočíva v sofistikovanom (aj toto slovo sa premlelo cez Francúzsko) dekorovaní (francúzština rýdza ako bouillabaisse avec ratatouille et calvados) tabule tridsiatimi kusmi všakovakého strieborného príboru o ktorom by ani Descartes nič múdreho nenapísal a dokonca ani znovunavrátivší ruský Novo-Francúz Gérard Depardieu nevie, načo sa to všetko používa. No a potom, ako hostiteľ musíte dvíhať obočie a ostentatívne kašľať, keď blbec, ktorého pozvete na večeru uchopí do svojej vulgárnej ruky nesprávnu vidličku. Na nápoje k tomuto skromnému predjedlu tiež treba vybrať minimálne tucet krištáľových pohárov a dekantovaciu čašu na rozvinutie buketu. Bude sa síce nalievať len lacné dovozové víno z Auchanu za 4 Franky (pardonnez moi: Quatre Euros) ale etiketa a noblesa (zas po francúzsky) sa musia dodržať, aby sa ostatným zaostalým národom ukázalo, kto má najväčší le charme!

Bon apétit! Vive la France!

P.S.: Neviem ako vy, milí čitatelia, ale ja som dostal chuť na Foie gras, Soupe à l'oignon, Fromage de tête, Confit de canard, Quiche Lorraine, Ragout de mouton, Langue de boeuf fumée, Crêpes a Omelette au fromage. Spláchnem to všetko skvelým Beaujolais, pár pohármi klasiky Dom Pérignon a fľašou či dvomi z viníc Château Mouton Rothschild Pauillac. Potom si budem uhryzkávať z Roquefortu, Brie de Meaux a Picodon de Chevre. Na záver Crème brûlée ako dezert a za ním dúšok pastisu.

P.P.S: Na Slovensku a v Čechách je hojne rozšírený pokrm Francúzske zemiaky. Mnohí sa v blaženej nevedomosti uškŕňajú tvrdiac, že ich recept má s Francúzskom spoločné asi toľko čo Indiáni s Karlom Mayom. No vyzerá to tak, že tento recept naozaj pochádza z hornatého Savojska hraničiaceho s Talianskom a Švajčiarskom. Vojvodstvu savojskému vďačíme už od 15. storočia okrem iného i za piškóty (Taliani ich dodnes volajú Savoiardi) a po aklimatizácii zemiakov na Starom kontinente tiež za recept na Tartiflette. Tento sa dostal aj do nemecky hovoriacich krajín pod názvom Franzözischer Kartoffelauflauf (Francúzsky zemiakový nákyp) a bez nejakých výraznejších zmien sa udomácnil i na stoloch Čechov a Slovákov. Avšak na to, aby vaše francúzske zemiaky na svojej francúzskosti nič nepostrádali, pridajte do nich i originálny savojský syr reblochon. Ďalej musíte pri ich príprave rátať i s dvomi litrami kvalitného bieleho vína. Jeden je priamo súčasťou ingrediencií receptu a druhý postupne nadávkujete kuchárovi.

Michal Oberman