Napíšte na
info@voxpopulisk.sk
Dedičstvo otcov zachovaj nám pane
"Dedičstvo otcov zachovaj nám Pane”.
Vždy, keď som počul túto vetu, ako malý chlapec v kostole a ešte "neviemkde", rozmýšľaľ som, čo to znamená.
Deti si vysvetľujú všetko po svojom a zvyčajne "naprvú”. Nebol som iný. Samozrejme mi to prišlo príliš materialistické, ale povedali to aj pán farár a čo povie pán farár, tam sa ďalej nediskutuje. Potvrdila mi to aj babka.
"Šak veď, no jasné, šak zachovám.”, išlo mi hlavou.
Bol som vychovaný dobre. Rodičia mi vštepili vlastnosť nebyť márnotratný. Nikdy by som si nedovolil minúť to, čo otec a mama krvopotne nahonobili.
Vytriezvenie
Čím ďalej som rástol, tým viac som premýšľaľ a popri povinných nedeľných omšiach a prikázaných sviatkoch, som si uvedomil, že to dedičstvo je naša viera.
Viera v Boha.
Konkrétneho Boha, v mojom prípade toho, ktorého vyznávajú v trojjedinom katolíci.
Nejdem tu rozoberať, čo to so mnou robilo, kam som sa vo všeobecne, hlavne pred rodičmi zakázanými myšlienkami dostal. Bolo by to možno vášnivejšie a možno, by sa to mojím blízkym nemuselo páčiť. Nepotrebujem otvárať v rodine Pandorinu skrinku. Aj keď pár vecí sem-tam unikne.
Dnes som čítal preposlaný bloggerský článok z momentálne kresťansky orientovaného portálu. Ako, predpokladám mladšia dáma išla taxíkom do kostola a taxikár sa do nej “obúval” a kritizoval ju. “Kam to idete slečna?”, neveriacky krútil hlavou.
Bloggerka otvorila aj tému, že ľudia sa snažia vnímať cirkev ako inšititúciu, ktorá už nerobí nič dobré a zabúdajú na to, že existujú ľudia, ktorí sa do chrámu chodia rozprávať s Bohom, lebo majú pocit, že tam nájdu kľud a sú mu bližšie.
Názor
Nuž, presne taká je doba.
Mojím názorom je, že cirkev ako inštitúcia zlyháva.
Zlyháva už storočia. Snahy o jej reformu boli, sú a budú. Dôkazom sú kresťanské cirkvi, ktoré sa snažili na veci pozerať trochu inak. Možno zdravšie?
Katolíci a Pravoslávia, ale zostáva tam, kde sa nič nemení. Dogmy a zvyklosti pretrvali a zdá sa, že pretrvajú.
Snahy o väčšiu zmenu, prípadne diskusiu o dogmách zostávajú za múrmi kláštorov, univerzít, hrubými múrmi Vatikánu.
Ktovie, čo všetko je ukryté vo Vatikánskch knižniciach, Dan Brown si na týchto dohadoch vypísal pár miliónov.
Ľudia a teda Vox Populi, sa zvykne pozerať na veci podľa mňa pomerne plytko.
Diskusie, či sa Boží syn narodil panne, celibát ako nástroj na udržanie majetkov, ako môže mať jeden Boh troch Bohov a podobne sa pretriasajú na rodinných návštevách, medzi mladými v školách, medzi kamarátmi v krčmách.
Z toho samozrejme vyplynie len hejt a odsúdenie, ľudia radi súdia.
“Vidia smietku v cudzom oku a vo svojom nevidia brvno”, tak by to možno povedal, ten ktorý je označovaný za Božieho syna. Toho božského, druhého v poradí.
Čo by na to povedal ON?
Aký by bol Ježiš, keby žil v tejto dobe?
Ako by sa pozeral na nasledovníkov a inštitúciu, pre ktorú bol jeho žiak označovaný ako zakladateľ?
Asi by bol veľmi prekvapený. A možno veľmi sklamaný.
Možno by opäť chytil bič, vypráskal a vyhnal tých, za tými hrubými múrmi.
A možno by bol rád. Ktovie.
Podľa mňa ani nikto poriadne nevie, ako to všetko myslel.
Budem parafrázovať Nietzscheho, upravene do svojej podoby: “Ten, ktorý vedel, zomrel na kríži, takmer 2000 rokov dozadu. My sa už nikdy nedozvieme, ako to chcel a reálne myslel."
To čo sa po stáročiach z jeho myšlienok a možných úmyslov zrodilo, nie je podľa môjho názoru, to čo chcel. Ale to nech posúdi každý z nás.
Čo vlastne riešime?
Posúdiť a súdiť je ale rozdiel.
Ľudia si tieto dva pojmy zjavne pletú.
Možno by zo strany cirkvi stačilo málo a ľudia by neboli tak “agresívni”.
Tiež by sa mi páčilo keby prikázané sviatky boli len sviatkami bez tohoto imperatívu.
Tiež by bolo za mňa zdravšie zaviesť u kňazov dobrovoľný celibát.
Tiež by som uznanlivo pokýval hlavou, keby cirkev otvorila diskusiu o dogmách verejne.
Tiež by sa mi páčilo, keby kňazi znovu učili ľudí byť ľuďmi zrozumiteľnejšie, tak, aby to pochopil aj ten maličký.
Jeden môj kamarát kňaz tvrdí, že cirkev v tejto podobe musí zomrieť, aby mohla zas povstať z popola. Možno silnejšia.
Ten úpadok viery, možno už agóniu je cítiť.
Nezdá sa vám?
Ľudia od pradávna potrebujú niečomu veriť.
Ja verím z každého rožku trošku. Napríklad aj tomu, za čo uhorel dominikánsky mních Giordano Bruno, vtedy na Campo di Fiori.
Všetci sme iskierkami jedného veľkého ohňa.
Mladí ľudia, s ktorými sa stretávam nevedia definovať to, v čo veria. Ale veria. Veria v niečo, nevedia presne, či nad nimi.
Ja myslím, že by si mal každý nájsť svoju vlastnú cestu. Bez násilného usmerňovania od iných, bez tlaku rodiny a verejnosti.
Snažme sa posudzovať. Možno logicky a možno len tak pocitovo.
Nesúďme ale iných, ktorí úprimne, prípadne aj inak hlásajú vieru v ich boha, či formu náboženstva.
Nesúďme inštitúcie, veď sú to len ľudia.
Sústreďme sa na seba a svoje poslanie.
Veď nakonci nejde o to v čo veríš, ale aký si, nie?
Verme, že dobrý človek. Homo Sapiens, čo tu po sebe zanechá vačšinu dobrých vecí. Vštepí nenásilne dobrý základ svojim potomkom.
“Dobré srdce a ľudskosť zachovaj nám Pane!”
Či?
#Ďuro
Pridajte komentár