Hap... hapčí!

Jakubiska som už poznal. Hapku ešte nie.

Teda jeho tvorbu áno, ale maestra osobne "nikoliv". Osud však všetko zariadi. Ako s hrdinom spaghetti westernov Francom Nerom. Ešte ako krpatý hltač kovbojok som sa neraz v zotmenom kine topil v jeho blankytne modrých očiach, obdivoval jeho mužné gestá a vstrebával ich spolu s Morriconeho muzikou - takou sugestívnou a pritom zvrchovane priamočiarou.

O tridsať rokov neskôr svitol deň, kedy mi režisér spod Kojšovej hole ponúkol spoluprácu na filme Post Coitum. V hlavnej úlohe práve s manželom Vanessy Redgrave.

Pricestoval som do Prahy, produkcia ma odviezla kamsi za mesto, strnisko so siluetou kostola na obzore tesne po súmraku hyzdil stan s občerstvením pre štáb a účinkujúcich. Vošiel som dnu,  šupol si čajík a párky. Energická producentka filmu ma vzala pod pazuchu a zaviedla ma k stolu s legendou. Bol som predstavený Francovi Nerovi. Franta Černý mal stále tie uhrančivé modré oči ako vtedy v bijáku (v telke svetlosivé), teraz sa však nedívali do kamery, ale na mňa. Čudesné.

O nejakých päť rokov neskôr som bol povolaný na Barrandov poslúžiť svojim skromným umením krvavej pani z Čachtíc. Tam som bol pre zmenu predstavený majstrovi Hapkovi.

Trochu zmätený z toho, ako boli rozdané karty, tváril som sa pre istotu rozpačito a v rámci možností skromne a pokorne. Deana sa práve rozžehnala s britským skladateľom Simonom Boswellom, vzápätí ma zavolala ratovať hudbu k novému veľkofilmu a teraz sa tu zrazu predo mnou týčil monolit sošný a impozantný, génius a mystifikátor Petr Hapka.

Z hovoru som vyrozumel, že po kongeniálnych spoluprácach na Tisícročnej včele a Nevere po slovensky sa Jakubiskovci obrátili na autora hitov ako Levandulová s ponukou na skomponovanie motívu pre úvodné a záverečné titulky kinematografického diela. Majster zádumčivo pritakal a zdvorilo upozornil, že motív síce zloží, ale o jeho orchestráciu sa musí postarať niekto iný. Všetky pohľady sa upreli na mňa.

Napísať orchestrálne aranžmá Hapkovej hudby ma lákalo a úloha mi patrične lichotila. Pichľavé Hapkove oči ma krátko šacovali, postrehol som v nich röntgen, ktorý mu umožňoval presvecovať sukienky dievčat na nábreží Vltavy pri Mánese. Alebo na Kampe, kde by sa k nemu s radosťou pridal Jan Werich, keby ešte chodil po tejto Zemi.

"Plácli" sme si.

Potom ma pozval do neďalekej hospody Trilobit na večeru. Dali sme si obaja udené so špenátom a "bramborovým" knedlíkom. Primerane oslizlým ako nok z Pelíškov. Malé pivo k tomu. Plzenské, ktoré chutí len v Prahe tak primerane hrabalovsky.

Potom ma charizmatický skladateľ vrzol na svojom starom Rolls Royce do Hodkovičiek k Jakubiskovcom. Tichá vilová štvrť nad branickým pivovarom sa topila vo vôni tlejúceho lístia a hmly. Stretol som Honzu Potmĕšila na vozíku v sprievode dvoch zlatých retrieverov. Vraj tu niekde býva aj Habera s modelkou Peštovou.

Kráľ českého šansónu odfrčal na Okoř a jeho Rolls za sebou zanechal špirálu modravého dymu.

#Golem