Križom Krážom s MubaDRAKOM

...verím tomu, že nič v živote sa nedeje náhodou...

...neexistuje...náhoda...stretnutie na rohu ulice, pred divadlom v cudzom meste, po 10tich rokoch,  na chodbe v práci, v inej krajine, na dovolenke v plavkách...neexistuje...všetko sa deje pre niečo....

...treba sa len na chvíľu zamyslieť pre čo...a ja teraz rozmýšľam prečo sme sa  s Jurom spojili po 5tich rokoch ticha...ako vždy pôvodný zámer býva často úplne iný ako to  čo zo stretnutia alebo spolupráce nakoniec vyjde...a tak ja možno nebudem mať reklamné predmety s logom , no  možno naštartujeme turistický blog alebo blok...veď ako sa hovorí  u nás v nížinách „ iný kraj...iný blog“...alias...„nebudem mať propagandu s logom, nahradím ju turistickým blogom“...

...je to inak zaujímavé, keby som mal k niečomu prirovnať blog...tak sú to huby.. rozmohli sa ako  tie huby po daždi...obohatili slovenský slovník, stránky novín , časopisov aj internetového sveta...sila blogu podľa mňa spočíva v slobode...je to taký instantný nádych, ako prvý šluk z cigarety,  silné krátke espresso, poldeci baracpálenky, pohľad na presvitajúce šaty  na peknom tele v spotenom lete, nádych po vynorení spod vody...blog je ako chleba...každý vie ako chutí, ako sa robí, berie ho ako samozrejmosť...

...no len do momentu keď sa pokúsite spraviť váš prvý chleba...„ a koľko múky a koľko vody, aké droždie, alebo radšej kvások, aké korenie, potrieť olejom, vodou , žĺtkom? či len tak ?  aká teplota v trúbe?"...hm...kým to vychytáte, chvíľu to potrvá...a potom príde to čaro...

...dáte 10 ľuďom upiecť chleba a každý ho spraví iný...každý bude mať iné zloženie , no každý bude mať kúsok toho kto ho robil...a to je záruka rôznorodosti...vlastne chcem povedať, že sa budem snažiť aby môj  možno v budúcnosti tradičný blog mal takú chuť , farbu, vôňu a konzistenciu aby proste chutil...

...a možno som zabudol na  vysvetlenie prečo som sa s Jurom spojil až po 5tich rokoch... jednoducho preto aby som niečo pocestoval  a mal o čom písať  na Vox populisk...mal by som napísať niečo o cestovaní a zážitkoch s ním spojenými...bude to znieť možno ako klišé no pre mňa je cestovanie ako droga ,  o závislostiach asi v inom blogu,  no okrem kyslíku som závislý asi práve na cestovaní...

...raz som niekde čítal, že vraj človek by mal aspoň raz za rok ísť na miesto kde nikdy predtým nebol...posúva a obohacuje to  jeho osobnosť...no a ja mám pocit, že to potrebujem zažiť minimálne raz za týždeň...skorom som napísal, že veď ako všetci...ale nie je to tak, existujú skutočne ľudia, ktorí sú z cestovania v strese...už len predstava o tom, že sa treba zbaliť , pripraviť, odísť, nič nestratiť a všetko stihnúť je pre niektoré typy  tak skľučujúca, že sa nedostanú ani k tomu aby otvorili katalóg so zájazdmi...no a čakajú čo zas vymyslí tá ich polovička...

...potom je kategória „čo ak?“...takéhoto je dobré mať v skupine keď cestujete, vie vám totižto požičať  - šitie, sódu bikarbónu,  náplasť na otlak,  ibalgin , hrebeň alebo  korenie na guláš...sú turisti, ktorí musia ísť vždy v skupinovo organizovanom zájazde...sú sólisti s batohom cez hory...typov je  veľa, určite sa vám niektorí hneď vybavujú...no a je aj taká skupina,  ktorá ako náhle spomeniete, že ste boli tam a tam, tak vám hneď naložia, že veď to sa niekomu cestuje po svete keď má peniaze...on nemá a nemám sa vystatovať..

...nuž, niektoré destinácie potrebujú trochu pripraviť rozpočet , no  cestovať a objavovať sa dá aj tam kde ste a bývate...len treba chcieť...v tejto súvislosti mi napadá jeden fenomén, ktorý nazývam  -„syndróm Košice“...mám 40 rokov, pochodil som „pol sveta“ no nikdy som nebol v Košiciach...spravidla to čo máte blízko akoby odkladáte stále dopredu s tým, že veď poďme teraz k moru, Slovensko si môžeme pozrieť  hocikedy, no a to hocikedy sa kľudne môže počas života aj nezrealizovať...veď viete koľko ľudí z Nitry nikdy nebolo na Zobore, koľko Bardejovčanov sa nebolo poprechádzať v kúpeľnej dvorane, koľko obyvateľov Sydney nikdy nebolo v Opere, poznal som veľa „Paulistanos“ zo Sao Paula, ktorí nieže neboli v Rio de Janeiro ale ani pri mori (čo je 102 kilometrov)...

...no a špeciálna kategória  sú rodinné dovolenky, najmä s malými deťmi...priznajte sa milí páni, koľkí z vás sa z takejto dovolenky tešilo do známeho pokoja vašej kancelárie?...väčšina párov sa pri takomto „oddychu“ zvyčajne tak poháda, že sa 3 dni z 5tich nerozpráva...viacej sa pije a tým pádom aj je a prežiera...no a jednoduchý výlet s kočiarom a bábom v zime na chatu sa rovná výbave archeológov počas objavovania pyramíd, lebo „čo ak“ však áno  😊

...rád cestujem , niekedy ráno ani neviem  kam a večer som plný nových zážitkov, ticho sa usmievam ako blázon  a cítim taký zvláštny pokoj vo vnútri...vyvenčil som dušu...je pokojná a odvďačí sa mi bohatstvom...cestovanie je investícia, ktorej výsledkom je zážitok...a ten vám nikto nevezme...neukradne...nemôže...zostáva vo vás...a čím je ich viac , tým viac ste bohatší...svet bohatých ľudí je podľa mňa v zemepise a dejepise a nie vo výročnom čísle Forbes...

...a medzi nami „dobré jedlo si toho kto ho má rád, vždy nájde“...to isté platí aj o cestovaní...čiže keď cestujem otváram naturálne všetky receptory...ako Observer na Marse, vytiahnem všetky satelity, filtre, zberače,  čidlá a vnímam a dýcham...všetkými zmyslami a ako u doktora na prehliadke – pekne zhlboka...posledných 5 rokov som dýchal vzduch latinskoamerický, tak sa vám pokúsim z neho kúsok predať...nech ho aj vy cítite...Brazília, Peru, Kolumbia, Chile, Uruguaj, Argentína, Kuba...hm...vždy  keď si to predstavím tak sa mi vybaví trh s korením v Sao Paule na Mercado Municipal...chaos...no organizovaný  chaos...a hlavne voňavý, farebný, vychutený...  pevne verím, že vám moje latinskoamerické tapas budú chutiť...

...a...inak, volám sa Peter...a budem písať  ako  MubaDRAK...každý máme nejakú prezývku, táto je  moja najstaršia ešte z detského tábora v Račkovej doline...a možno prejdeme veľa z Latinskej Ameriky no príde aj na  Košice a Račkovú dolinu  😊...VAMOS !!!...

#MubaDRAK