Brazília podľa MubaDRAKA (časť prvá)
Alchymista
...osobne si myslím, že najlepší spôsob spoznania krajiny je žiť v nej...ak to teda možnosti dovolia...pretože krajinu netvoria iba múzeá, architektúra, história alebo príroda...krajinu tvoria v prvom rade ľudia... a tých spoznáte iba tak, že s nimi chvíľu pobudnete...veď ani sobáš sa neuzatvára hneď po prvom rande...aj keď mohlo byť extrémne úžasné a vzrušujúce...(inak, prvú časť Krížom krážom s Mubadrakom si môžete prečítať TU)
...raz by som chcel mať takú prácu aby som ju mohol robiť na diaľku...prenajal by som si na 3 mesiace apartmán v Lisabone, pracoval odtiaľ a popritom spoznával miestny kolorit...potom nejaký čas doma a opäť prenajať na čas niečo niekde... napríklad domček v židovskej štvrti v Ukrajinskej Odese...možno raz...
...v roku 2006 sme sa s (vtedy frajerkou) , dnes manželkou vrátili po 3 rokoch cestovania na Slovensko ...vždy to bol jeden rok v Nórsku, UK a Írsku a povedali sme si, že dosť a chceli sme sa usadiť...aj sa nám to darilo, až na to že som začal pracovať pre medzinárodnú logistickú firmu, ktorá mi v rámci rozbiehania nového biznisu ponúkla pozíciu pri rozbehu Brazílie....
...od kedy som prečítal Coelhovho Alchymistu sledujem odkazy, ktoré máme každý na našej ceste... ja ten signál, správu, odkaz volám „omen“ a naučil som sa ich vnímať a počúvať...pomáhajú v rozhodovaní, mažú výčitky, upevňujú rozhodnutie...tí čo ma poznajú vedia, že mám rád srbských trubačov, world music, shakiru, latino, salsu...
...v jednom internom článku pre firemné noviny sa ma pýtali, čo by som chcel raz v živote zažiť, odpovedal som, že chcem prejsť sambodromom na karnevale v Brazílii.. /prešiel som ho 2x v kostýme s dvoma rozdielnymi Samba školami a videl som ho 6x ako divák/...
...rozhodovali sme sa spolu, nebolo to hneď a ja manželke ďakujem, že sme sa na túto cestu spolu vydali...už som raz prišiel domov s tým, že ma chcú poslať do Poľska ...a to povedala, že „čosi , tak ďaleko ...ako budeme chodiť domov“ ..no tak sme radšej zobrali tú Brazílu 😊...stále s kopou otáznikov o budúcnosti no s pevným rozhodnutím...počúvajme svoje „omeny“ a nepýtajme sa príliš „prečo?“...to „preto“ nám príde samo a v ten správny čas...alebo ako povedal pán Štepka z RND...“ načo...načo odpovede keď otázky sú tak krásne“...
Prvé rande so Sao Paulo
...keď sa tak obzriem spätne, tak do žiadnej krajiny kde sme žili sme nešli spolu, vždy niekto prvý a druhý sa pridal neskôr...a tak presne podľa tradície a cestovného manuálu našej rodiny som vycestoval do Brazílie najskôr sám.. pripraviť zázemie a aklimatizovať sa...
...Sao Paulo.. najväčšia metropola Latinskej Ameriky s 11 miliónom obyvateľov... až za ním sa nachádza Lima v Peru, Mexico City či Bogota v Kolumbii.. ono 11 miliónov je mesto mesto , ak pridáme aj predmestia tak sa dostávame k číslu 22 miliónov ľudí...a to už je pekná masa ľudí...pochopíte to najlepšie keď pristávate na letisku Congonhas, ktoré sa nachádza priamo v strede mesta...pilot vám oznámi, že zahajuje pristávanie...vidíte z okna prvé mrakodrapy...pristávate asi 20 minút a stále ste medzi mrakodrapmi...tesne pri pristávaní na letisku doslova vidíte do bytov a sledujete čo sa tam deje...večera, hádka, sprcha, vášeň...defilé ľudských príbehov za 20 minút počas pristávania...
...vždy ma to fascinovalo sa priznám... už ako chlapec som sa vždy zastavil na sídlisku a sledoval som všetky tie okná a snažil sa predstaviť si čo sa kde deje... keď som niečo zazrel alebo započul, tak som si k tomu prirobil príbeh...a inak medzi nami...špeciálna kategória sú spodné byty v panelákoch...tam keď sa prejdete okolo takého 20 vchodového paneláku zažijete lepší program ako v TV...
...mesto je kozmopolitné, dynamické a večne v pohybe...brazílsky pas je najdrahší celosvetovo na čiernom trhu...dôvod je jednoduchý...brazílcom môže byť blondína s modrými očami, černoch z Afriky, talian, japonec, mexičan, mestic, mulat..je to obrovská zmes národov, ktorá sa najmä počas posledných 100 rokov tak pomiešala, že jednoducho neexistuje typický prototyp brazílca...a toto multižánrové rizoto dáva punc originality celej krajine...
...Brazíliou v posledných 100 rokoch prešli dve imigračné vlny...prvá keď zrušili otroctvo a nemal kto pracovať vo fabrikách a plantážach, tak začiatkom 20teho storočia otvorili krajinu hocikomu kto chcel obrábať pôdu..a tak sa sem dostalo veľa európanov...v Sao Paule je špeciálne múzeum, ktoré sa venuje imigrácii MUSEO DE IMIGRACION ...podľa priezviska si tam môžete vyhľadať či nemáte v Brazílii predkov...nájdete tu mestá ako Nova Holanda, čo je architektúrou úplné Holandsko alebo aj Penedo, ktoré napríklad založila fínska menšina... Druhá imigračná vlna prebehla po druhej svetovej vojne.. nuž a tu je dôvod najväčších menšín v Brazílii...taliani, japonci, nemci...dokázali sa adaptovať, prispôsobiť, naučiť jazyk a rozbehnúť vlastné rodinné podniky...
..Každá krajina , či malá či veľká má rôznorodosť v regiónoch, no keď spoznáte Brazíiu máte pocit, že cestujete z krajiny do krajiny a pritom ste stále v tom istom štáte...a to sa bavíme o hudobných štýloch, o jedle, o typoch ľudí, zvykoch , tancoch, obliekaní...mozaika kultúr v jednom obraze...no a Sao Paulo je koncentráciou tohto všetkého...
...ak chce niekto niečo dokázať v Brazílii musí ísť do Sao Paula..je to vstupná brána do biznisu , do kultúry, do politiky...v rámci bezpečnostnej politiky firmy som dostal na prvé dni ochrankára čo so mnou všade chodil..bývalý legionár...
...fascinujú ma tieto tajuplné typy s príbehom, ktorý vedia len oni...po 3 dňoch som mu povedal, že ho nepotrebujem...áno keby začnem rozpisovať čo všetko sa v Brazílii deje ohľadom kriminality tak sa tam asi nikdy nevydám, no povedal som si , že si s mestom musím potykať...povedal mi kam nemám chodiť, že nemám nosiť značkové veci ani hodinky, foťák, vždy iba náhradné doklady a peniaze na taxík v ponožke...dal som mu ešte zohnať gitaru a dal som si s mestom prvé rande...
...prvé týždne som býval na Avenida Campinas, ktorá sa prepája s Avenida Paulista, je to ulica ktorá má cez 5 kilometrov a keď sa organizuje nejaká zábava alebo protest, tak vždy tu...majú taký zvyk, že v nedeľu ju celú zavrú a z cesty sa stane pešia zóna..volajú to Praia de SP... pláž SP...vystupujú tam rôzni umelci a dá sa tam prežiť pekná nedeľa...v roku 2013 keď sme začali našu brazílsku avantúru sa často konali protesty proti organizovaniu Majstrovstiev sveta vo futbale 2014...
...počas jednej takejto manifestácie som sa zamotal medzi ľudí, díval sa na ten pulzujúci dav s transparentami... a spýtal sa najbližšieho manifestujúceho , že koľko je tu asi ľudí.. a on povedal „niečo cez 5 miliónov“ ... a ja mu hovorím „ ...to ...to je celá moja krajina“ ...chvíľu sme sa pobavili o tom či naša krajina je asi ako jedno mesto ...no ja som si nachvíľu predstavil, že tí ľudia na Avenida Paulista sú ozaj všetci Slováci...
...a viete čo ma prvé napadlo?...hrdosť na to, že ak sa nám v histórii alebo športe niečo podarilo tak to stojí vždy za to, lebo je nás málo...veď sa zmestíme na jednu ulicu ...keď som si na hotely zapol televízor tak z 10tich programov boli 3 omše, 2 politické diskusie, 2 reklama na drahé kamene a 3 bol futbal...brazilec musí niekam patriť...musí byť jasné či je ľavičiar alebo pravičiar, či je katolík alebo evanjelik ...a hlavne.. a to naozaj hlavne...musí byť jasné komu fandí vo futbale...
...keď som sa lúčil so svojim securiťákom ešte sa otočil na päte a povedal...“peter , zapamätaj si 2 pravidlá pre Brazíliu... prvé : v pondelok ráno sa so svojimi ľuďmi v práci vždy bav o futbale, neexistuje iná dôležitejšia téma...druhé pravidlo: musíš si vybrať futbalový tím..vravím mu, že som 3 dni v Brazílii, no keďže som na 90 percent oblečený vždy v čiernej pýtam sa ho kto má čierny dres..a on, že CORINTHIANS.. budeš corinthiano“..na druhý deň mi priniesol dres, šál a šiltačku...ale tím mi vybral najlepší aký mohol...fanúšikovia z favely, no o to viac sú zápasy živočíšne a ukričané...
Telo Betónovej džungle no duša ako kultúrny babylon
...keď som sa išiel hneď taký plný slobody a sám najesť sadol som si do mexickej reštaurácie k stolu ...(inak mne to nevadí, ísť sa sám najesť, dokonca to mám veľmi rád no viem, že sú ľudia ktorí sa najedia iba v spoločnosti niekoho iného...hm..o koľko kulinárskych zážitkov by som inak prišiel)...
...bolo dosť prítmie tak som si poriadne nevšimol kam si sadám..keď si oči zvykli všimol som si, že v ľavom rohu sedia pri stole dve pekné dievčatá...japonka s mulatkou , na stole asi 4 fľaše od piva a začali sa bozkávať... chvíľu som sa díval, bral som to ako pozornosť podniku ... a potom som skontroloval pravý roh kde sedeli 2 mladí chlapi a pozrel som sa práve v tedy keď si uprene pozerali do očí a jeden dal druhému dlaň na stehno...
...sklopil som zrak, rozmýšľal o tom čo som práve videl, skontroloval som či to kam som vošiel je ozaj reštaurácia povedal si – je to ich vec a otočil si stoličku s výhľadom do ľavého rohu...tu som nejak pochopil, že toto mesto si žije vlastným rytmom, ktorý treba precítiť a plynúť s ním...
...Sao Paulo na prvý pohľad vyzerá ako fádna betónová džungľa no zdanie klame...je to mesto s množstvom zelených parkov, rôznych reštaurácií a bistier...má silnú muzikantskú subkultúru s množstvom Samba škôl, vlastným hudobným temným Funkom...v každej mestskej časti nájdete ultramoderné diskotéky, bistrá so živou samba hudbou a hlavne je to to Mekka grafity.. ...grafitery sa rešpektujú, neprepisujú si tvorbu a hlavne ide o obrovské veľkorozmerové umelecké diela , často krát na celú stenu niekoľko poschodového paneláku...takže ak idete v taxíku alebo stojíte v zápche vždy je čo obdivovať...dokonca si v meste môžete zaplatiť Grafity Bike Tour...
Tvoje centrum mesta je štvrť v ktorej bývaš
...platí jedno pravidlo pre Celú latinskú Ameriku – centrá miest sú poväčšine najnebezpečnejšie a najšpinavšie časti mesta...presne opačne ako v Európe...“zachraňoval“ som dvoch mladých poliakov,..
...ako sa na správnych bohatých „Kravaťákov“ (tak volajú obyvateľov Varšavy) vyobliekali sa na výlet po latinskej amerike naozaj značkovo...Samsung hodinky, zlaté náramky a retiazky, tričko Hilfinger a digitálna zrkadlovka + Raybany...objednali si hotel cez Booking v centre mesta...veď ako všade kde doteraz boli... stratili sa v uličkách a videl som, že ich sledujú a chcú spracovať chlapci z Centra...
...zašli sme do kaviarne...poschovával som im všetky čačky mačky do batohov, prevrátil tričká a išli sme do hotela...prebookovali sa ešte v ten istý deň do inej časti mesta....
...v Centre sa odporúča motať iba počas dňa , okolo 4tej to začne žiť...prostitútky, drogovo závislí, bezdomovci, rôzne mestské živly, transvestiti... všetci akoby začali ožívať a rozbehli sa do svojich rajónov...je tam veľa pekných koloniálnych budov a kostolov no najkrajšie sú za denného svetla...ono to máte tak, aj tak žijete tam kde bývate...to čo je pre vás centrum života je spravidla štvrť kde bývate...
...V Sao Paule sa ubytovanie vyberá podľa toho aby ste sa vyhli čo najviac zápche a teda čo najbližšie k škole kde ráno necháte deti a máte výpadovku do práce...ráno v zápche môžete zostať aj 3 hodiny keď podceníte tento fakt...mne najviac učarovala Vila Madalena...kopcovitá časť mesta s množstvom umeleckých obchodov, hudobnín, knižníc, bistier..Love for the first sight... ožívalo to už vo štvrtok a pokračovalo do nedele...brazílci pijú pre zábavu, nie sa zodrať do nemoty...tešia sa z hudby, z priateľov, z momentu ktorý prežívajú...nikto do nikoho neskáče v pube, nikto nezazerá, spravidla spievajú, smejú sa, bavia až do rána...
# bežná sobota večer
# bežná nedeľa večer
...každý dom má bezpečnostnú službu, ktorá stráži vchod..a hlavného správcu.. ten náš sa volal EVIS...mal okuliare aj pajšle jak Elvis..len spievať som ho nepočul...
...no takto, Brazílska angličtina je špecifická a všetky koncovky te sa čítajú ako či.. a koncovky de sa čítajú ako dži...(bread = bredži, Transport = transporči) ...čiže keď sa ma opýtal ako sa volám..hovorím Peter...ahaaa....like Sampras.. Pete Sampras.. ja , ze no tak nejak....a on že „ Ok Piči , dúfam, že tu budeš spokojný“...aj som chcel niečo povedať a vysvetliť mu to, no nechal som to tak...Piči...tak budem Piči..
...nakoniec dobre... je to koniec koncov zábavné ak na Vás niekto kričí cez ulicu plnú ľudí „hej Piči, nechceš kúpiť papayu “...aj z banálnej vety sa stane perla... začiatky bývajú vždy náročné, no dôležité je hľadať aj ťažkých chvíľach dôvod na úsmev...a nech si vraví kto chce čo chce... nájdete ich vždy...v parku, na ulici, v hudbe, častokrát v spomienke, no keď som ja už vážne nevedel, tak som zašiel za Evisom a proste som ho donútil ma osloviť.... a bolo mi hneď lepšie...: )....
.. to be continued ...
...o parkoch, karnevale, kulinárskych orgazmoch..
#MubaDRAK
Pridajte komentár