Mnohojediná žena, ste ňou aj vy, milé dámy?

Vlastne každá ženská by mala byť v optimálnom prípade mnohojediná.

A tým nemám zďaleka na mysli len schopnosť tzv. multitaskingu – takú prefláknutú v dnešnej dobe, kedy sa to o nás mužoch naplno prevalilo.

Že čo?

Nuž - že nevieme robiť viac vecí naraz ako naše drahé squaw. Ale to má, milé slečny a dámy, korene ešte kdesi v praveku, kedy sa po dnešnom bratislavskom korze promenádovali mamuty.

Keď ich naši testosterónom napumpovaní prapredkovia išli loviť, skryli sa za krovie, čučali tam bezo slova a dohovárali sa iba pohľadmi. Zafokusovaní na jednu jedinú vec vo vesmíre – totiž – na nebohého mamuta, ktorého minúty boli už spočítané.

Zatiaľ čo chlpatí mačovia praveku takto striehli na nemenej chlpatého mamuta, ich o čosi menej chlpaté (depilácia ešte nebola objavená a ani panujúci ideál krásy si to nejako vehementne nežiadal) družky dreli v jaskyni, varili slepačiu polievku z pterodaktyla, na rukách usoplené decko, jedno oko neustále upreté von, kde sa môže každú chvíľu zjaviť šabľozubý tiger, druhé na kruh priateliek jaskynného života, rozprávajúcich krížom – krážom jedna cez druhú, bez toho, aby v tom džavote strácali orientáciu.

Tak toto im ostalo podnes. A nám naša relatívna málovravnosť a momentová jednoúčelovosť „jakbysmet“.

Ale ja tu chcem hovoriť o trochu inej mnohojedinosti žien. Na jednej strane sú príčinou všetkých svárov sveta – na druhej všetkého mysliteľného pokroku. Hádam si len nemyslíte, že bez libidóznych chúťok, ktoré inteligentný dizajnér všehomíra prizdobil zamilovaným tokaním, by chlapi viedli vojny a vynaliezali žiarovky a hadrónové urýchľovače?

Prd makový.

Sedeli by ufúľaní v krčme (dospeli totiž k názoru, že sprchovať sa častejšie ako raz za tri dni je zdraviu škodlivé), popíjali pivečko, riešili futbal, rybačku a rýchle autá a svet by sa krútil celkom inak.

Ale ženy sú dnes nielen tým objektom, ktorý stimuluje obrazotvornosť a sublimuje varlatózne hmýrenie na podnikateľské úspechy s emblémami víl, jácht a hriešne drahých fár, ale čoraz viac aj subjektmi bádania o súcne, odkedy je také milo absurdné vo svojej kvantovej neurčitosti.

Univerzitné výskumáky sú po celom svete (okrem palmových hájikov) plné žien v bielych plášťoch.

Potom je tu ešte fenomén zmien nálad, našťastie čiastočne kompenzovaný schopnosťou našich drahých vyzerať zakaždým trocha inak – to aby sme mohli na nich stále niečo objavovať a denne sa nanovo zamilovávať.

Videl som takú kreslenú anekdotu s obrovitánskou knihou. Niesla titul: Návod na použitie ženy. Vedľa sa povaľoval lístoček s odkazom: „Zbytočné čítať – zakaždým funguje inak.“

A to ma privádza k záverečnej myšlienke, ktorá mi napadla v súvislosti s tvrdením istého kozmológa, že základnou charakteristikou vesmíru je neustála zmena, permanentná dynamika metamorfóz, čo sa esenciálne prejavuje ako život.

A ja dodávam, že motorom tých zmien sú pre nás mužov jednoznačne ženy.

Myslím, že je to dobre zariadené.

Mimochodom, viete, aká je žena, ktorá má sklony byť perfídnou? Nie? Prečítajte si tu.

#Golem