O strachu….alebo 4 mantry cestovateľa ? (ÚVAHA cestovateľa)

Vždy ma to ťahá tam, kde som ešte nebol, či je to kontinent alebo konkrétne miesto, mesto, jeho uličky a štvrte, každý máme v sebe „Kolumbusa“, ktorý nás potichučky tlačí objavovať nové horizonty.

Niekedy, ako v mojom prípade sú to tie horizonty turisticky geografické, no iný môžu mať ako horizont hudbu, prácu, umenie... dôležité, že nás stále niečo posúva vpred. Aj keď sa niekedy štorcujeme ako mulice a nechce sa nám z tej svojej zóny komfortu, vždy je dobré pozrieť sa, čo sa deje mimo nej.

A jedným dychom treba priznať, že je veľmi príjemné sa do nej vracať, nejaké istoty musia byť. Domovský prístav a v ňom odstavená loď čakajúca na to, kedy zas zdvihneme kotvy.

Zo všetkých miest čo som navštívil doposiaľ, by som sa chcel vrátiť na 2. Galway v Írsku a Sao Paulo v Brazílii. Asi tam mám ešte niečo dokončiť a preto sa tam mám vrátiť. Inak ma to ťahá vždy na nové miesta. A je jedno na akom kontinente sa nachádzam. Zabúdame na to, čo pekné máme okolo seba. Alebo to odsúvame na druhú koľaj. Koľko ľudí z Nitry ešte nebolo na Zobore alebo Borine, no utekajú do sveta za Insta zážitkami.

Bol som v Amazonskej džungli, no v Bukovom pralese  na Východe Slovenska ešte nie. A málo ľudí vie, že Slovensko má prales. Sú 2 základné veci podľa mňa, ktoré bránia ľuďom cestovať. Zóna komfortu a strach. Na jedno aj na druhé podľa mňa stačí jedna skúsenosť, ktorá vás posilní a pomôže vám na ďalších cestách.

Ak by som mal opisovať, čo všetko sa môže stať v Brazílii, aké druhy kriminality sa tam dejú, tak tam pravdepodobne nikdy nepôjdete, lebo vám to príde ako docela solídne gheto po zotmení. Pomohol mi nebohý pán konzul Peter Paulíček v Sao Paulo, ktorý mi na otázku o ne/bezpečnosti Brazílie odpovedal :  „Pozrite sa, som tu 20 rokov a nikdy sa mi v Brazílii nič nestalo a minulý rok nás okradli na autobusovej stanici Nivy v Bratislave. A to ešte na Vianoce. Keď sa vám má niečo stať, tak sa to stane a je jedno kde.“

Ak si to uvedomíte a dáte si to ako Mantru do hlavy, malo by vás to ukludniť. Načo sa stresovať a „kuvikať“ si čo by sa mohlo stať. Ono, či sa nám to páči alebo nie – to čo cítime – to si aj myslíme, čo si myslíme – to hovoríme, čo hovoríme – to sa aj stane. Ide to zvnútra všetko.

Mantra číslo 1 je „nekuvikať“. Jedna návšteva, ktorú som sprevádzal Sao Paulom  sa ma počas čakania na zelenú na križovatke opýtala „Peťo, nebojíš sa, že sa ti tu niečo stane? “  Ja to mám takto, raz mi jedna veštica, ktorej verím, lebo mám na to dôvody povedala, že dožijem 85 rokov a moje deti mi dajú minimálne 2 vnúčatá. Tak som si to zobral ako fakt a aj keby mi teraz niekto na tom semafore dal pištol k hlave, tak viem, že to bude ok, lebo mám iba 40 a moje deti sú ešte deti. Pomáha to.

Nepodceňujem situácie, nie som kamikadze, dávam si pozor kam idem a kedy, no v bežnom živote alebo pri cestovaní mi to pomáha.

To mám ako Mantru číslo 2. Keď sa začneme fyzicky  báť, zmení sa nám vyžarovanie tela a osobnosti. Oslabneme a stávame sa korisťou. To vedia vycítiť zvieratá, preto aj keď sú často menšie , trúfnu si na ľudí čo sa boja. Ak sa dá vyhnúť konfliktu, utekajme.

Hrdinov sú plné cintoríny.  A používajme intuíciu, narodili sme sa s ňou a postupne sme ju stratili tým, že sme sa scivilizovali. Až príliš. Pamätáme si ten divný pocit, keď sa príde na diskotéku alebo do klubu a stiahne mu hrdlo, začne sa potiť a necíti sa dobre. Tesne pred bitkou, rýchlo preč. Potom už je neskoro, keď visíte dole hlavou z balkóna v kultúrnom dome Výčapy Opatovce, DJa a celý parket vidíte dole hlavou a dvaja domáci vás držia každý jeden za jednu nohu a kričia „ odkááál si, odkáááál si ?!?!“, veď lebo som si dovolil prísť prvýkrát na Štefanskú do ich dediny. To som nevedel, čo mám povedať, lebo keby poviem, že z Čakajoviec, lebo odtiaľ sme prišli tak letím, to som vedel na isto. Tak som povedal, že z Nitry. Napätie povolilo a myslel som, že som vyhral. No to som si len myslel, lebo mi fešáci zatrepali nohami a jeden sa pýtal „Z Nitry?.....z  kereeeej časti?“ No a bolo to tu zas. Modrá – červená.

Keďže ma odmalička viedli k tomu aby som neklamal, povedal som pravdu, že z Chrenovej. Chvíľu bolo ticho a potom ten väčší povedal, „nechajme ho, tam mám babku“ a vytiahli ma.  Touto cestou by som sa chcel dodatočne poďakovať neznámej babičke z Chrenovej, za to že mi zachránila môj krk a odkázať jej, že vo výchove svojich detí niečo podcenila. No čo, nemal som tam loziť, aj som sa cítil divne aj som tam išiel.

Aj v New Yorku pri Time Square som utekal, keď na vás kričí pár silných černochov, moc sa vám nechce praktizovať Lesson 5: English comunication practice. To som vyhodnotil správne. Nehanbím sa za to. Zišla sa mi v New Yorku skúsenosť z Opatovskej diskotéky.

Takto, na strednú školu som začal chodiť v 90 rokoch, každý kto to zažil si to pamätá, vtedy sa bil každý s každým. Skinheadi s punkermi. Metalisti s depešákmi. Párovčani so všetkými a tak veselo v Nitre. Tiež som dostal, niečo som dal, tak to bolo, niečo si pamätám niečo kvôli otrasu mozgu nie. No najkrajšie na tom je, že sa teraz všetci zdravíme ako starí kamaráti. S odstupom času sa na to dívame ako na akési divadelné predstavenie tej doby, v ktorej sme mali malé šteky v komparze.

Mantra číslo 3: všetko čo sa deje, sa deje pre niečo a hlavne tie kruté a zlé veci nás posúvajú  ďalej. Spomeniem dva príbehy z Brazílie. Prvý sa stal v Bahii , Salvadore. Je to mesto, v ktorom sa začala história samotnej krajiny. Moreplavec Cabral tu v roku 1500 pristál a odtiaľto začal podnikať výpravy do vnútrozemia. Bolo to prekladisko otrokov, a istú dobu aj hlavné mesto Brazílie. Mesto je plné  černochov, je to Mekka samby, tej naozaj originálnej afrosamby, capoeiry  ako aj náboženstva candonblé aj so všetkými ich orixás /božským panteonom/. Historické mesto plné hudby, svojského jedla, černochov, afrických božstiev a koloniálnej architektúry.

Ubytoval som sa blízko centra v hosteli na historickom kamennom námestí s fontánou a kostolom. Večer som sa vyšiel von navečerať,  nevadí mi chodiť jesť sám, dokonca to mám veľmi rád. Keď som si ako dezert kupoval churros od stánkara, prišiel ku mne asi už štvrtý bezdomovec pýtať peniaze. Povedal som, mu že peniaze mu nedám, no keď chce kúpim mu jedlo. Chcel. Dal si acaraje /fazuľová smažená žemľa s krevetami/, 2 hotdogy a pivo. Volal sa Jose a voľakedy maľoval sochy v kostoloch.  Pokecali sme, ja som sa rozlúčil a išiel spať. Keď som na druhý deň išiel do centra mesta /v latinskej amerike zásadne iba počas dňa/ odchytil si ma jeden sprievodca miestny, že mi za 250 Reálov poukazuje centrum. Mám rád takýchto domácich, len som sa s ním chcel dohodnúť, že mu zaplatím až po skončení a či mi vie dať zľavu. Povedal, že nemá problém, lebo vie v ktorom hoteli bývam a že som pomohol Josému.  Nachvíľu som zmrzol, on sa usmial a povedal: menino, toto je naše mesto, ty si u nás na návšteve...ako sa ty budeš správať, tak sa bude správať mesto k tebe. A povedal všetko.  Mantra 4 je jednoduchá: Karma.

 Druhá skúsenosť je zo Sao Paula počas obdobia pred karnevalom. Vtedy každá samba škola organizuje takzvané ensaios, skúšky a nácvik choreografie do sprievodu na sambodrome. Tieto nácviky sa robia v hangároch samotnej samba školy. Naša škola bola Perola Negra a kvôli kapacite menila hangár z Villa Madalena, čo je kozmopolitné a bezpečné miesto za Villa Mariana, čo bola taká polofavela, kde bývali chudobnejší obyvatelia mesta. No ale nácvik je nácvik , tak som išiel. Sám, v nedeľu podvečer. Keď ste v samotnej samba škole tam je to jedno, sú tam všetky možné národnosti, no keď som sa vydal na cestu domov zablúdil som a ocitol sa v tmavej uličke, z ktorej som sa snažil rýchlo vrátiť na hlavnú cestu, kde som potreboval chytiť taxík.

Zrazu sa oproti mne objavilo 6 urastených postáv, v polotme sme sa ani nevideli, no stretli sme sa pod lampou. Utekať sa už nedalo, zbehlo sa to rýchlo. Obstúpili ma, všetko černosi a že čo tu robím a prečo ich provokujem - blanco. Tak zrazu som bol blanco – biely, ja s čiernymi vlasmi, bradou a opálený. A oni stále, že čo ich provokujem a prečo som u nich na ulici. Približovali sa. A vtedy mi išlo hlavou, doprčíc , celé detstvo aj mladosť ma furt niekto volal – čéérny, cigáň, talian, španiel, rumun, prezývku som mal Mubarakh, dokonca som za to aj dostal na ulici v Nitre a tu ma idú biť za to že som blanco – biely? Ani som ich poriadne nevnímal, len som sa začal smiať a hovorím im „počúvajte, seňores, calma... doma na Slovensku ma bili lebo čierny, tu ma idete biť lebo som biely, kam mám teda ísť? Nemôžem byť nateraz čierny a zobrať vám pivo dole v bare? Ešte som pridal „pozrite mám tričko Perola Negra, šiltačku Corintians /futbalový klub populárny vo favelách/ to je jedno, že mám telo biele, ale dušu mám latino čiernu.“  Po tom už začali kývať hlavami a usmievať sa.  Skončili sme nakoniec pri troch pivách a ku koncu sme si podali ruky ako starí kamoši z detstva.  Celú cestu v taxíku som kýval hlavou a usmieval sa.  Mantra 5: aj v tom najčernejšom scenári je vždy kvapka bielej nádeje. Treba myslieť pozitívne. Príbeh z Írska porozprávam inokedy, to je na dlhšie, tam som pri vstupe do krajiny stratil prácu hneď prvý deň, nemal som kde bývať, nikoho som nepoznal a mal som 30 eur. A ako som spomenul na začiatku, tá krajina ma za rok očarila natoľko, že sa tam chcem určite vrátiť.

Brazílci vraveli „Fuerca vem de dentro“ sila ide zvnútra, a je to pravda, ak je človek silný vnútri a v hlave, dokáže poraziť aj kopu hrubej sily. No, len na to aby tú silu človek mal, potrebuje chodiť veľa hodín do posilňovne života. A hlavne nebáť sa chodiť do nej pravidelne. Nechcem aby to vyznelo, že si myslím, že neexistuje zlo alebo možné problémy, tie sú vždy, no nemali by brániť človeku v tom aby sa obohatil o nové zážitky. Ako hovorí moja sestra: „Ľudia sa boja smrti, ale nevedia ani poriadne žiť.“ 

A tak dýchajme zhlboka a  ....žime!

#Mubarakh

Bahia – Salvador,  Acaraje /vysmažená fazuľová žemľa s krevetami a pikantnou omáčkou/, námestie s fontánou

Bahia – Salvador,  sprievodca čo vedel, kde bývam