Dvadsať sekúnd odvahy

Dnes mi prišla otázka od mojej, povedzme, že kamarátky.
Vraj sa hovorí, že každý človek, ak chce niečo zmeniť, potrebuje na to len svojich 20 sekúnd odvahy. 

Mám sa, ak chcem, zamyslieť nad tým, či je u mňa niečo, načo by som potreboval tých 20 sekúnd hrdinu.

Neviem, či sa to dá napísať iba v jednom bode, tak sa pokúsim dať tri a urobím si z toho minútu odvahy.

Minúta odvahy

Prvých 20 sekúnd by som venoval môjmu pracovnému nastaveniu, ktoré ovplyvňuje moje súkromie. 

Umenie za ten krátky odvážny čas, povedať NIE, aj veľkému projektu, za veľa peňazí si vyžaduje dlhé premýšľanie a presne aspoň tých 20 sekúnd odvahy.

Má tu ešte niekto podobný problém?

Dlhé premýšĺanie, minimálne v mojom prípade, je potrebné preto, aby som ako šachový hráč, vedel predpokladať možnosti, čo všetko to ovplyvní a kam tá situácia, ktorá vznikne následne speje do detailných dôsledkov.

Som ten typ, čo to musí vyhodnotiť.

Mám kamaráta, ktorý tvrdí: “Predstav si najhoršiu situáciu, ktorá môže nastať. Ak ju vieš vyriešiť, tak to kľudne urob.”

Má pravdu, táto jeho veta sa natrvalo zapísala do zoznamu mojich tetovaní. Tetovaní v mojej hlave.

Otec ma naučil hrať šachy. Otcovia, ak máte synov a môžete sa pokúsiť aj u dcér, učte svojich synov šachy, verte, že sa im to v živote zíde. 

Pri dcérach je dôležitá hra na dámu, tá sa im hrať aj v živote oplatí.

Druhých 20 sekúnd, ktoré som bol odvážny, by som chcel skôr vrátiť. 

Z mojej minulosti sa hanbím špeciálne za jednu situáciu.

Potreboval som na ňu síce veĺa premýšľania ale tá odvaha trvala asi tých 20 sekúnd, kým mi človek na druhej strane nezdvihol telefón a ja som mu zmenil život a tiež zmenil život iným ľudom.

Dnes nedokážem vyhodnotiť, či k lepšiemu, ale vtedy som určite nepomohol. Mohol by som povedať, že aj pomohol, ale k trápeniu, smútku a výčitkám.

Je mi to veľmi lúto doteraz a ak by sa dal vrátiť čas…

Preto by som druhých 20 sekúnd radšej pridal k tej dobe, v ktorej treba premýšľať, prípadne počítať do dvadsať navyše, keď idem niečo zásadné povedať.

Máte aj vy situáciu, za ktorú sa hanbíte a chceli by ste vrátiť čas?

Napíšte do komentu, niekedy to pomôže. Urobme si tu takú skupinovú terapiu. :-)

Tretích mojich prežitých 20 sekúnd využívam priamo tu. Sú venované vám, mojim možným čitateľom.

Chcel by som vám všetkým povedať, aby ste nazbierali 20 sekúnd odvahy povedať ľudom, ktorých máte radi, že ich máte radi.

Ja viem, mnoho z nás to dokáže bez rozmýšľania, ale je aj veľa ľudí, ktorí s tým majú problém.

Napríklad ľudia so sparťanskou výchovou, ktorá je jednou z možností rodiča, urobiť z človeka, človeka rozumného.
Samozrejme to má často aj svoje úskalia a to napríklad, v neprejavovaní emócií.

Bolo to asi mojich najťažších 20 sekúnd odvahy v živote.

Dlho som o tom premýšľaľ a rozhodol som sa.

Otec toho času ležal na smrteľnej posteli, bez reálnych vyhliadok, aby medzi nami zostal.
Rozhodol som sa mu to povedať. 
To, čo sa ani nepamatám, že by som mu niekedy povedal a tiež sa nepamätám, že to on povedal mne.

Sadol som si vedľa neho, chytil som ho za ruku.

“Čo je, čo sa deje?” zamrmlal.

Zovrelo mi hrdlo. “Mám ťa rád otec.”, vypadlo zo mňa, ani neviem ako.

Otočil hlavu do okna a videl som, ako mu vypadla slza.
Nepovedal nič.

SPARTA.

Povedal som mu to, chvíľku tam zostal a odišiel. Vyplakať sa vedľa.
Som rád, že som to zvládol a povedal mu to.

Tak neváhajte. 
Ak máte podobný problém, urobte to a čo najskôr.

Budem rád, keď napíšete do komentov svojich 20 sekúnd a tiež dúfať, že ich napíše kamarátka, ktorá ma čelindžla. :-)

#Ďuro