Skip to main content

Len kamarát ti myšlienku vráti.

„Len kamarát ti prihrávku vráti,“ spieval Jožo Ráž, keď Boris Filan ešte písal zmysluplné texty a názov skupiny Elán dokonale vystihoval pocit z jej speváka. Dnes už ani kamarátstva nie sú, čo bývali. Prechádzajú do nových foriem modernej doby.

Z tých istých dvorov, v tej istej triede, stále myslím platí, že najtrvácnejšie vzťahy pochádzajú z mladosti. Čím viac rokov uplynulo od gymnázia, či vysokej školy, tým som fascinovanejší. Ako je možné, že sa dnes stretnem s človekom pokojne po pár rokoch a bavíme sa, ako by sme sa stále vídali každý deň?

Sú medzi nami takí, ktorým stačí jeden, maximálne dvaja blízki. Medzi takých nepatrím. Najmä vďaka technológiám nemám problém dúchať do plamienka, ktorý udržiava vzťahy na primeranej teplote. Robím tak zakaždým, keď do ruky chytím telefón. Stošestnásť krát denne. Osem krát za hodinu, počas ktorej nespím. Priemerne.

Môžem smelo napísať, že mám kamarátov na všetko. Jedného, čo mi zaželá dobré ráno zdieľaným obrázkom sporo odetej dievčiny (alebo dvoch). Iného, s ktorým riešime politickú satiru (rád preposielam). Tretieho, ktorý ma informuje o športových výsledkoch a udalostiach. Športovcov mám najviac, radšej ich nebudem počítať. Je ich veľa. A nikdy dosť nebude.

Sú aj takí, ktorí sa ozvú raz za čas. Nevadí. Dajú vedieť, čo majú nové (väčšinou nič). Opýtajú sa, čo mám nové ja (občas pribudne nové dieťa). Medzi nami, hoci kontakt nie je ktovieako častý, vždy poteší. V menej digitálnej dobe by sme na seba dávno zabudli. Aj takých mám, ktorým sa pripomínam iniciatívne ja, hoci nič konkrétne nepotrebujem. Možno len pocit, že emócia na druhej strane messengera, whatsapu, instagramu, viberu, či staromódnej sms-ky bude rovnaká.

Rôznorodé sú naše dnešné kamarátske prihrávky. Keďže spolu (takmer vôbec) nepodnikáme ani nepôsobíme v politike (ani náhodou!), drobné radosti spôsobené elektronickou komunikáciou úplne stačia. Na osobnú komunikáciu toľko času nie je a povedzme si na rovinu, v niektorých prípadoch fyzická vzdialenosť nemusí byť na škodu. Aj keby sme všetci mali negatívne testy na Covid.

Samozrejme, ľudia ľuďom do života prichádzajú a odchádzajú po celý čas. Chvalabohu a niekedy žiaľbohu. Viacerí, hoci na základ nášho vzťahu nepoložíme roky strávené v jednej miestnosti na dennej báze, aj v mojom v živote sú a zostanú nadlho. Či navždy neviem, uvidíme.

Keď sa ale zamyslím, ako rýchlo sa všetci digitalizujeme, vidím stále priestor na zlepšenie. Možno o desať, pätnásť rokov nebude treba ani ťukať do telefónu, aby sme si navzájom nezišli z mysle. Na spojenie bude stačiť - myšlienka.

Máta ma len jediná otázka: či kontakt po dokonaní technologickej evolúcie nebude až príliš tesný, intímny a ... úprimný.

 

#Bohumil

P.S. Kamarátsky rozhovor v našom podcaste s Bohumilom a Ďurom o veciach, ktoré novinári zažívajú a v druhom vstupe aj o športe si vypočujete tu.

Pridajte komentár