„Čotišibe a toto čo bolo?“, bola prevažne prvá otázka takmer všetkých, ktorých som zobral na predstavenie divadelného mimostreamu. OJEB (Alebo ako Whitney Houston a Madonna vytrhali vlasy, škuľavej samurajke), Café Rozkokoš, Vagína monológy.

Nadhodnotené, drahé, nezmyselné, zbytočné. „Maliari, čmáraji, abstraktní babráci, samozvaní kolážisti a všetci, čo majú pocit, že to čo niekde vlastnou rukou vytvoria je mega. Poviem vám, toto je partička.“  - (Z emailu Háda, dva dni pred Halloowenom.) -

"Vtedy mi Majster motivačne povedal, že aj jeho divadlo by si zaslúžilo taký album. Dnes ho držím v ruke, ale Majstrovi rukou potriasť nemožno. Dokončil som ho. Snáď pomôže aspoň divadlu. Posielam pozdrav tam hore Majstre!“

Vtedy mi Majster motivačne povedal, že aj jeho divadlo by si zaslúžilo taký album. Dnes ho držím v rukách, ale Majstrovi rukou potriasť nemožno. Dokončil som ho. Posielam pozdrav tam hore Majstre!“

„Celý život jsem neusiloval o nic jiného, než abych byl milionář“, je úvodná veta, úvodnej scény filmového prepisu románu Bohumila Hrabala – Obsluhoval jsem anglického krále. „Kupuju – prodávám.“, radí jednu z ciest, ako byť milionár.

„Prestaň do toho mlátiť, jak na bubeň!“ Takto ma vždy upozornila mama, keď som s niečím pre mňa zaujímavo rachotil. Mal som asi 5 rokov, ale ten tón si jasne pamätám. Tima, asi nikto neupozorňoval, on rachotil od malička a ešte mu aj ten „bubeň“ kúpili.