Očakávanie, alebo plačeme na správnom hrobe?

Očakávanie je matkou všetkých sklamaní, hovorí staré včelie príslovie. Celý život sa s ním učím pracovať. Priznávam, nie je to vôbec jednoduché. Od ľudí sa dá čakať čoraz menej. Pravdepodobne tým pádom aj odo mňa, to ale teraz odložme bokom.

Komplikácie s očakávaním sú zakomponované už v slovenskom jazyku. Keď dobre počúvame zistíme, že nás pred nimi vystríha, kde môže. „Nič dobré ťa nečaká,“ hovorí predsa jasnou rečou. Čím krajší a nádejnejší scenár vypracuje naše predpokladanie budúcej udalosti, s tým smutnejšou realitou sme potom konfrontovaní. V mnohých prípadoch a čoraz častejšie.

Na tom nie je nič čudné a rozumní medzi nami o tom vedia dávno svoje. Nečakajú napríklad nič prevratné od politikov. Oni sú predsa majstrami vo vzbudzovaní očakávaní. Politickými prísľubmi sa kampane priam hmýria. Nevylučujem, že niektorí z nich niektoré svoje sľuby myslia vážne. Problém je, keď ich následne musia uskutočniť. Všetci sme si tým prešli, podľa mňa neexistuje jediný Slovák, ktorého očakávania by jeho reprezentant naplnil bez výhrady. 

Obyčajní ľudia (nemyslím teraz občanov združených okolo premiéra), na tom ale nie sú oveľa lepšie. Skôr naopak. Čakal by som, že pol roka po prepuknutí najväčšej krízy v pamäti väčšiny obyvateľstva budeme ako spoločnosť oveľa lepšie vedieť, čo nás môže postretnúť. Že sme nezabudli na šokujúce informácie skorej jari.

Na zábery a svedectvá z Talianska, Španielska, či New Yorku. Na štatistiky a články o kolabujúcich nemocniciach. Že si budeme dlhšie pamätať, ako sme od strachu skočili za šijacie stroje a zamkli sa doma zvnútra viac-menej dobrovoľne. Možno na našu vlastnú škodu sme zabudli skôr, ako stihla jeseň vôbec prísť. 

Na prahu druhej vlny som sklamaný viac, ako keď médiá prichytia politika pri klamstve. Tak, ako počas španielskej chrípky pred sto rokmi aj teraz sa zdá, že sa história zopakuje. Vtedy miesta, ktoré sa rýchlo uzavreli a neskôr príliš skoro uvoľnili opatrenia a mravy mysliac si že majú najhoršie za sebou, trpeli v ďalších fázach oveľa viac. Vidíte, nič dobré nás v najbližších týždňoch nečaká. Už aj ja očakávam najhoršie. 

Počas leta a na jeho konci sa len potvrdila téza z úvodu dnešného textu. Od ľudí sa dá čakať čoraz menej. Aj keď ide o život, alebo v lepšom prípade len o zdravie.

Politikom sa dá veľa vyčítať, treba to robiť a neprestávať. Obávam sa ale, že budeme plakať na nie tak celkom správnych hroboch. Obrazne povedané, dúfajme.

#Bohumil