Xantipa

„Kam ideš?!“ zrúkla naňho. V zástere z modrotlače, v jednej ruke valček na cesto, v druhej ušmudlaná utierka. 
„Na schôdzu klubu spisovateľov“ odvetil lakonicky a ďalej sa obúval. Výdatne pri tom funel.
„Nikam!“ zasyčala výstražne a hlas jej sotva počuteľne preskočil.

 Sokrates pomaly, neveriaco zodvihol zrak od špičky trochu zájdenej topánky s vrstvou prachu na koženom zvršku a pokrútil hlavou. Kedysi mu ich automaticky pucovala a na záver ešte aj pulírovala s nefalšovanou vášňou do vysokého lesku. Pánabeka! To boli časy! Šnúrky si však naďalej zanovito a odhodlane uťahoval.
„Dobre to poznám! Budete tam filozofovať, potom sa ožeriete a domov prídeš nad ránom sťatý ako prasa. Nikam!!!“

Xantipa sa pohojdávala v bokoch, mierne sa zakláňala a zrak ostrila ako orol na tatranskom brale, ako špic ceruzky v strúhadle. Ruky vbok, zástera prevoňaná čistiacimi prostriedkami do domácnosti, z kuchyne sa ťahal mocný odér držkového paprikáša. Pacalpörkölt volala to gebudzinoidné čudo, čo tak dobre chutilo.


Sokrates si Xantipu bral pred nekonečne dlhým počtom rokov v Ostrihome. Áno – v tej katedrále.  Pochádzala z malej dedinky v prihraničnej oblasti za Dunajom, spoznali sa počas literárnej výmeny mladých talentov v ukrajinskom Ľvove a okamžite sa do seba zamilovali. Mladá Maďarka písala progresívnu poéziu, hlásila sa k odkazu Sándora Petőfiho a na inšpiráciu v tom čase hojne pila barack pálinku. Podľa Józsefa Kissa mal veľký básnik jasne slovenský pôvod, slovensky sa volal Petrovič a jeho korene siahali najmenej od šestnásteho storočia do Turca a Nitrianskej stolice. Sokratovi sa páčilo, že temperamentná Húnka so slabosťou pre veršotepectvo a introvertných filozofov mu pripomínala tak často, ako len mohla, domnelý srbsko-chorvátsky pôvod  národného barda maďarskej revolúcie po otcovej línii.

„Čerta starého Srb a už vôbec nie Chorvát.“ oponoval jej rád uštipačne Sokrates. „Otec Štefan bol slovenský evanjelický mäsiar a maďarsky mondokoval iba lámane. Mamka Mária ešte horšie. Za slobodna Mária Hrúzová...“

Samotní milenci sa spočiatku dohovárali skôr rukami – nohami. Keď sa túlali Tržným námestím Ľvova, mlčky obdivovali zmes architektonických štýlov radnice a domov v okolí, kochali sa mytologickými motívmi fontán a zavesení do seba trajdali mestom v hlbokej bezstarostnosti. Kroky ich zaviedli k Lyčakovskému cintorínu s dvadsiatkou kaplniek a poľom starých náhrobných kameňov, kam len oko dovidelo. Navečerali sa v Arménskej štvrti v útulnej reštaurácii s výhľadom na Virmenskyj sobor – katedrálu vrhajúcu do ulice mystický tieň starobylého tajomna. Tu sa aj prvýkrát pobozkali.

„Hovorím nikam!“ zrúkla opäť Xantipa a vytrhla mu z ruky škrpáľ s ošúchanou podrážkou, ktorá tak dôverne poznala cestu do klubu spisovateľov a späť.
Sokrates vstal, nenáhlivo, zato však odhodlane podišiel ku Xantipe, zahľadel sa jej do očí a takto zhypnotizovanej jej odobral valček na cesto. Postavil sa na špičky a vyložil ho na skriňu so zimníkmi. Xantipa ho neveriacky pozorovala. Odrazu sa strhla a odbehla do kuchyne zamiešať pokrm, aby sa pred Sokratom vzápätí vynorila ako animálny bukolický výjav z puszty po búrke. Sokrates ju skusmo objal a v pamäti mu naskočila spomienka na elektrizujúce dotyky pod hviezdami posiatou ľvovskou oblohou. Xantipa sa nebránila, iba tak akosi čudne a tajomne zavrčala - ako ostrá fena od csikosov, čo obďaleč hrebelcovali svoje krásne kone. Keď sa mu z objatia napokon váhavo vymanila,  sadol si na orientálnu koženú taburetku a začal sa znova obúvať. Xantipa ho pozorovala a hrýzla si pery. Potom si odrazu začala rozopínať predpotopnú zásteru. Veľmi pomaly a zmyselne. Nespúšťala pritom zo Sokrata oči.

„No čo je, čo je? Už si to zabudol?“ hecovala ho a fertucha zatiaľ padala na parkety ako v spomalenom filme. Vo vrecku cinkli kľúče. Sokrates vstal, odkopol topánky a divo si roztrhol rázporok na nohaviciach, až gombíky strieľali a cinkali o zrkadlo skrine. Xantipu to očividne rozgurážilo, lebo ho schmatla za vlasy a vlepila mu veľmi vlhký a mäsitý bozk, na aký sa ešte ani po Ľvove dlho neodhodlala.
„Kedves angyal fallikus!“ vyrazila zo seba hrdelne a už sa váľali na podlahe predsiene, po obuváku, topánkach a zmuchlanej zástere.

Koitus bol krátky, ale výživný. Sokrates by povedal, že tak akosi metafyzicky uspokojivý.
„Dali sme rýchlovku, čo?“ pokúsil sa byť vtipný.
„Bolo za tie roky aj niečo iné, než rýchlovky?“
Sokrates sa poškriabal na temene a v prstoch mu ostal chumáč vlasov.
„Nuž, keď sú milenci vášniví…“
Xantipa si spokojne mľaskla. Zbierala po zemi sponky, topánky a obuvák, zásterou sa v chôdzi utierala medzi stehnami.

„Vieš, že nič nevieš?“ spýtala sa ho s neskrývaným výrazom dominancie.
„Viem“ odvetil filozof a načiahol ruku, akože nech mu dá topánky.
„Nikam!!!“ zrúkla a boty šmarila do útrob skrine. „Ale zhola nič!“
„Viem.“
„A kto ti to prezradil?“
„Ty. Dáš mi tie škrpále?“ žadonil a úlisne sa pri tom usmieval, hoci vedel, že na Xantipu tieto opičky neplatia.
„Pôjdem s tebou.“ povedala odrazu. „Idem sa obliecť.“

Sokrata sa odrazu jal bolehlav. Migrény ho trápili nečasto - ale keď už, tak poriadne. Zašiel do kuchyne a z chladničky vybral času slabej kávy, čo mu každé ráno navarila Xantipa. Logol si priamo z nádoby, vzdialene pripomínajúcej antickú amforu. Zadumane klesol na stoličku a hlavou mu prebleslo:

„VIEM, ŽE NIČ NEVIEM.“

#Golem