Novembrová úprimná zlomenina (SPOMIENKA od #Bohumila)

Dva týždne pred odchodom do školy v prírode, som cez prestávku kurizoval spolužiačkam v ôsmej triede mojej Zé-eŠ.

Nonšalantne som sedel na lavici, nohy zakliesnené do stoličky podo mnou. Dvaja spolužiaci ma za cenu zníženej známky zo správania tak šikovne vyklopili, až som skončil s rukou v sadre.

Zlomenina to nebola komplikovaná, ale úprimná. Jedna kosť bola nad zápästím prelomená na dve časti, museli mi pravačku naťahovať. K hrudníku mi ju zafixovali na vyše mesiaca.

Pobyt na Sninských rybníkoch som teda mal poznačený úrazom. Nemohol som robiť to, čo všetci spolužiaci, ôsmaci.

Aspoň tak si to pamätám, bolo to dávno.

Televízor sme na izbách nemali, len jeden v spoločnej miestnosti. Učitelia mali prístup k dennej tlači a tak si spomínam, že sa fyzikár na pondelkovej hodine rozčuľoval v ruke s čerstvou Pravdou. Bolo to dvadsiateho novembra, keďže sedemnásteho bol piatok.

„Čo tí študenti v tej Prahe chcú? Majú všetko zadarmo a sa im to nepáči?!“ hovoril pobúreným hlasom, keď nás informoval o akomsi proteste, len o niekoľko rokov starších od nás, v hlavnom meste spoločného štátu.

Zvedavo sme sledovali večerné správy aj pár dní predtým a každý deň potom. Žijúc odrezaní od blízkych a aj od celého sveta sa k nám aktuálne udalosti určite neskôr. Bolo ich pramálo a pravdaže všetky pochádzali iba z oficiálnych zdrojov.

Učitelia sa ešte pár dní opakovane nad dianím v Praze pohoršovali. Keď sa už zmena zdala na dosah, večer po Televíznych novinách na prvom programe mali vysielať Lasicu so Satinským. Tak nám radšej vypli prúd.

Nevedno či učitelia, správca objektu alebo ktorýsi dobrák na elektrickej ústredni v Snine. Čierna hodinka nám rozhodne neprekážala.

V škole v prírode Vihorlatu sme trávili ešte aj deň, na ktorý bol vyhlásený generálny štrajk. Nebol celodenný, keď si dobre pamätám.

Zapojili sme sa svojsky. Naordinovali nám branné cvičenie - orientačný beh lesom. Nikto v tom vtedy žiadny pridaný zmysel nehľadal.

Zúčastniť som sa prirodzene nemohol, tak som aspoň s matematikárkou rozniesol na stromy značky. V ruke som stískal maličký zelený tranzistor a keď sa ozvala siréna ohlasujúca začiatok štrajku, prerušili sme náš pochod.

Keď sme sa na konci týždňa vrátili do rodného mesta, niečo bolo iné. Vo veľkom sa chodilo na námestia, ľudia zdanlivo bez rozdielu veku a pohlavia nosili na kabátoch pripnuté stužky farby trikolóry.

Hneď v pondelok po víkendovom návrate viacerí učitelia na začiatku hodiny zdvíhali dva prsty na znak víťazstva.

Áno, aj pán fyzikár.

#Bohumil

P.S. A takto si na November 1989 spomína #Ďuro. KLIKNI SEM.