Nesplnený sen, s ktorým musím dožiť

Zomrel Milan Lasica a tisíce ľudí premenili opäť raz najväčšiu sociálnu sieť na digitálnu kondolenčnú knihu. Smútok zahalil na pár dní krajinu a ja som si uvedomil, že sa môj sen definitívne nemôže splniť. Nemusí sa splniť každý, veď preto to sú sny.

Ako mnoho fanúšikov, aj ja som jeho humor hltal roky.

Staré retro relácie, filmy aj glosátorské umenie súčasnosti. Texty skladieb aj pesničky čo naspieval s orchestrom, s ktorým odohral svoj posledný koncert. Imponovalo mi, že nemusel byť vulgárny, ako dnešní komici, aby bol vtipný. Vedel pár slovami vysloviť pointu, ktorú pochopili diváci a poslucháči bez rozdielu intelektu. Každý sa potom cítil lepšie, že ju pochopil.

Mojim snom nebolo ísť s pánom humoristom na kávu, ani na pivo.

Taký sa mi jeden splnil pred pár rokmi. S obľúbeným hercom z kultového filmu som celý večer sedel za jedným stolom, popíjajúc. Bola to dokonalá letná noc. Atmosféra divadelnej kaviarne, dobrá nálada a zo skutočného Bohumila vypadávali hlášky, aké od neho desiatky rokov fanúšikovia očakávajú. Chýbali len Vlastička s Irenkou.

Späť k môjmu nesplnenému...

Chcel som s pánom Lasicom obísť aspoň raz aspoň deväť jamiek na ktoromkoľvek golfovom ihrisku. Okrem toho, že bol hercom, spevákom a v poslednom čase takmer svedomím národa, bol vášnivým hráčom najkrajšej hry gentlemanov. Sníval som si ho asi pätnásť rokov, približne pred toľkými som ho raz krátko videl v Bernolákove.

Trápil som sa tam na tom ťažkom ihrisku, kde ešte aj na dlhej trojúderovej jamke stojí uprostred cesty z odpaliska na grín košatý strom. Rany v skórkarte a na duši amatérskeho golfistu pribúdali. Až kým som na jednej z jamiek nezazrel pána s typickou chôdzou, nosom, čiapkou a striebornými vlasmi spod nej vykúkajúcimi.

Hral sám, v malom bagu si nosil len pár palíc. Z toho som usúdil, že nepatril ku golfovým snobom. Práve naopak. Len ten, kto ho miluje, chodí po ihrisku pokojne sám, len so svojimi myšlienkami a loptičkou, ktorú posúva smerom k jamkám. Odvtedy som veľmi túžil raz si s ním zahrať.

Rád by som sa s ním tie dve hodiny rozprával. Nie veľa, a ani nie spôsobom, ktorý by obťažoval. A určite nie o zážitkoch z natáčania, ani s Julom Satinským. O golfe, o ničom inom. Zaujímalo by ma, ako k nemu prišiel, kde všade hral, aké sú jeho obľúbené ihriská, jamky aj palice. Lákal by som od neho golfové múdrosti, určite by boli presne také, ako repliky v Sedmičke. Trefné, vtipné, poučné.

Pravdupovediac, s pribúdajúcim časom bolo čoraz jasnejšie, že stretnúť pána Lasicu na prvom odpalisku bude nereálne. Roky pribúdali, niekoľko mu ich – podľa jeho vlastných slov – golf dokonca pridal.

Osemdesiatjeden ich zažil a my sme mali šťastie, že sa o väčšinu z nich mohol deliť prostredníctvom svojej práce so všetkými.

Golf si zahráme už len na nebeských grínoch. Ak existujú.

Dovidenia Maestro!

#Bohumil