Keď v novembri padajú listy a ilúzie (NOVEMBROVÉ zamyslenie)

Podľa mňa nemá rok ani zďaleka dve rovnako rýchle polovice. Ani štyri ročné obdobia.

Zima a jar sa vlečú, ako vyprážaný syr. Leto a jeseň potom utekajú ako Usain Bolt dole kopcom. No a najkratšie tri týždne sú od začiatku septembra do Vianoc.

Keď sú „sviatky pokoja“ už za rohom, treba prežiť jeden super rýchly mesiac. November sa volá vo svete, Česi mu dali priliehavejšie meno – listopad.

Čas, kedy padajú zo stromov listy. U nás doma zasypali celú záhradu, ale nechtiac padali v predposlednom mesiaci roka okrem nich aj ilúzie.

Listy v novembri netreba zbierať len okolo príbytku. U nás ich treba aj písať. Ježiškovi. Dedovi Mrázovi. Santovi. Jednému z tých dobrákov, ktorí potom zariadia, že pod stromčekom sa bude rozbaľovať detská radosť.

V októbri je na takú korešpondenciu príliš skoro, v decembri zas už obchodníci a dodávateľský reťazec nemusí zvládnuť logistiku. Spomínal som, že s blížiacimi sa Vianocami šprintujú dni jeden za druhým? Jasné, že nikto nič nestíha a keď opäť pozatvárali kamenné obchody, kuriérske služby už vôbec nie.  

Druhý, či tretí novembrový víkend sa mi v tej zime nechcelo ťahať hrable zo záhradného domčeka, tak sme znova zasadli za jesenný stôl. Deti začali krasopisne (na svoje pomery) spisovať, čo by radi pod stromčekom. Desaťročné sú práve vekom na hranici uveriteľnosti vianočného zázraku. S mladšími problém nie je, tým stačilo stanoviť limit. Maximálne päť položiek, aj tak sa všetky začnú slovným spojením „labková patrola.“

Stalo sa však, čo som nechcel. Pri telefonáte mojim rodičom – s ktorými už desaťročia veľmi dobre vieme, ako to na Vianoce chodí – som sa nechtiac preriekol. Nadšene som pospomínal, čo som videl na listoch predtým, ako ich skryli obálky. Počulo ma desaťročné dieťa a hoci som len naznačil, že skutočným Santom sú dospeláci, vyrobil som problém.

Slzičky boli na krajíčku. Hodnú chvíľu trvalo, kým sme sa z toho vyrozprávali. Mrzelo ma, že som neopatrnosťou zapríčinil možnú stratu ilúzií. Síce o chvíľu pri dopisovaní posledného liebesbriefu tomu hore zdanlivo vyzeralo všetko v poriadku (oslovenie „Ježiško“ aj adresa za Polárnym kruhom sedeli), obávam sa, že o mesiac bude všetko jasné.

Jasné, jedného dňa to aj tak zistia. Odhalia sprisahanie rodičov a starých rodičov. Keby som radšej v ten deň nebol lenivý, mohla im ilúzia o Dedovi Mrázovi odmeňujúcom poslušné deti ešte rok vydržať. A ja som mohol mať o niečo skôr na záhrade pohrabané.

#Bohumil

P.S. #Ďuro tiež o Novembri potáral. A dal tiež podobu listonošovi. Čítaj TU.