Divadlo K - Nefotografie

Divadlo K -  Nefotografie

 

"Ďuro nemáte kábel?"

"Prípadne nejaké konexie, proste niekoho, kto má káble, ktoré sú mu zbytočné?"

"Ideálna dĺžka 10 + ale môže byť aj 8 +.” Objavila sa správa z Peknogramu od od Zuzany, inak aj angličtinárky z lesa, medzi ktorej záľuby patrí aj alternatívne divadlo.

"Potrebujete rekvizity? Bárjaký kábel? Hrubý, tenký, pevný, červený, žltý, internetový, elektrický, aký?” machrujem s mužskou logikou.

"Bože Ďuro, akýkoľvek, hlavne dlhý." 

"Už som oslovila aj IT-čkárov v mojom zamestnaní, zatiaľ ale nemám odozvu."

"Je tam nejaká scéna s obesením?" Usmievam sa a moja zvedavosť stúpa.

"Jo, chcú ma obesiť,natiahnuť, neviem. Zatiaľ sme bezpečnosť neriešili, povedali si že to so mnou skusmo risknú."

“Smradi…”

"Skúsim sa popýtať…”, odpíšem s úsmevom. "Dám vedieť."

XXX

Divadlo K

V koronadobe, ktorá otočila svet a aj naše peňaženky hore nohami, väčšina plánov a vízií zostáva plánmi a víziami odloženými na "dobré časy”, ktoré po tejto divnej dobe ISTO prídu. Chce tomu veriť každý z nás.

 

Svet kultúry živorí, divadlá a kiná zívajú prázdnotou, kapely nehrajú. Z ľudí sa stávajú letargickí domasedi. 

Pre hercov, muzikantov a ľudí, ktorí sa živia touto činnosťou a nehrajú v seriáloch, neúčinkujú v TV programoch je to hrozný sen, z ktorého sa nie a nie prebudiť.

Myšlienka založiť si divadlo alternatívneho typu, ktoré má pôsobiť hoci aj vo “veľkej” Bratislave, sa dá prirovnať k samovražde, kľudne obesením na TOM kábli. Ak si nezlomíš väz hneď, čaká ťa niekoľko minút dusenia a trápenia s neistou budúcnosťou.

Ale keď máš guráž a veríš si, nájdeš pár podobných bláznov a vrhneš sa do toho tak, ako zoskupenie mladých ľudí, ktorí nelenili a vlastnoručne si zrekonštruovali priestor, aby si mohli splniť svoj sen.

Stalo sa.

V dobe veľkého letného uvoľnenia opatrení uvádza Divadlo K prvú autorskú hru NEFOTOGRAFIE pod režisérskou taktovkou Márie Piatrikovej, ktorej som položil pár otázok.

Mária, čo Vás a vašich kamarátov viedlo k zrodu tohoto projektu v tejto, pre kultúru nežičlivej dobe? Akú máte motiváciu?

Pred dvomi rokmi sme zinscenovali predstavenie Nezachytené fotografie inšpirované zbierkou Willa Steacyho Photographs not taken o zahraničných fotografoch. Počas nasledujúceho roka popri reprízach sme mali ideu zorganizovať diskusie so slovenskými fotografmi, kde by sme sa pýtali na ich nezrealizované zábery. Nemali sme však na to kapacitu a potom do toho prišla korona.

Mne sa to medzičasom uležalo v hlave a rozmyslela som si, že nové predstavenie spravíme o slovenských fotografoch. Začala som ich oslovovať na jeseň 2020 a bola som príjemne prekvapená, koľkí z nich mi pozitívne reagovali. Zozbierala som tridsať šesť textov s tým, že z nich pripravíme divadelnú inscenáciu a neskôr malú knižnú publikáciu. Mojou motiváciou do projektu bola túžba lepšie spoznať slovenskú fotografickú obec, zaujímalo, ako uvažujú a ako sa dá pracovať s médiom fotografie. Bavilo ma študovať si o ňom literatúru, prezerať si tvorbu autorov a hľadať súvislosti medzi napísaným textom a fotografiami. Toto nadšenie sa prenieslo aj na hercov. Zozbierané texty nás oslovili aj tým, že mnohé ešte nikdy neboli vypovedané, rozprávali o našom slovenskom prostredí a v niektorých sme sa aj osobne našli.

Korona nám fungovanie výrazne sťažila, ale zároveň nám tento čas priniesol aj možnosti, o akých sme dlho snívali. V septembri sme si prenajali naše prvé vlastné priestory, v ktorých môžeme skúšať a hrať. Je to priestor bývalej základnej školy na Jesenského ulici (vchod do divadla je z Palackého ulice) v centre Bratislavy, ktorá bola niekoľko rokov opustená. Medzi lockdownami sme si jednu veľkú triedu svojpomocne rekonštruovali a akonáhle sme na jar mohli, začali sme v ňom skúšať. Našou spoločnou motiváciou v súbore je tvoriť, vytvárať niečo nové, niečo, čo po nás zostane, a to hlavne prostredníctvom divadla. Cítime potrebu komunikovať témy, ktorými žijeme, ktoré nás zaujímajú a zdieľať ich s ostatnými. Chceme vytvárať komunitu ľudí, ktorí majú záujem rozprávať sa o témach, pozrieť sa na ne z rôznych uhlov pohľadu a viesť spolu dialóg.

 

Máte nejakú finančnú podporu štátu, alebo sponzorov?

Nie, nemáme. Minulý rok sa mne ako režisérke podarilo získať štipendium v mimoriadnej výzve Fondu na podporu umenia na prípravu projektu Nefotografie, čo mi pomohlo existenčne prekonať toto náročné obdobie a zároveň sa venovať tvorbe, za čo som veľmi vďačná. Aktuálne bolo divadlo úspešné vo výzve FPU na Mesto kultúry v Starej Ľubovni na zájazd s Nefotografiami. Je to naša prvá dotácia pre divadlo. Inak si aktivity divadla financujeme z vlastných prostriedkov a cez podporu našich priaznivcov, priateľov a rodiny. Vďaka ich podpore sme mohli postupnými krokmi zrekonštruovať aj priestor, kde sa nachádzame a zrealizovať predchádzajúce tri inscenácie.

V tomto plánujeme pokračovať. Uvedomujeme si, aká je podpora FPU a iných dotačných schém v oblasti umenia dôležitá a dobrá, ale nie je vždy jednoduché ju získať. Preto sa snažíme nastaviť si fungovanie tak, aby sme neboli závislí len na podpore štátu. Aby sme netvorili iba vtedy, keď nám niekto dá peniaze. Hľadáme spôsoby a model, ako sa to dá aj inak. Toto je naša aktuálna výzva z manažérskeho hľadiska.

 

Ako by ste charakterizovali typ divadla, aby to bolo zrozumiteľné aj pre nás bežných konzumentov divadelnej klasiky?

Sme malé nezávislé divadlo, ktoré pripravuje vlastné autorské hry podľa tém, ktorými práve žijeme. Ktoré nami rezonujú a nás zaujímajú. Konečný tvar predstavenia, ktorý divák vidí, vzniká na skúškach cez improvizáciu, cez pohyb, hry, prácu s materiálom a asociáciami. Štruktúra alebo “scenár” predstavenia sa vyskladá až neskôr v procese, keď sa blížime ku premiére. Takýto prístup v tvorbe sa nazýva aj kolektívna autorská tvorba alebo “Devised Dramaturgy”.

V inscenácii Nefotografie sme si napríklad za princíp zvolili to, že hra nerozpráva jeden ucelený príbeh, ale veľa menších príbehov a fragmentov, ktoré sa opakujú a vrstvia. Odohráva sa v nej niekoľko dejov súčasne a divák si musí vybrať, čo sleduje. Nemôže zachytiť všetko. Je to také laboratórium, kde si ohmatávame materiály. Predstavenie je z veľkej časti fyzické a vizuálne. Je zároveň založené na texte (keďže vychádzame z tridsiatich šiestich textov slovenských fotografov), ale nie sú v ňom žiadne dialógy. Jazyk je viac monologický, rozbitý, ako pozorujeme aj v spoločnosti. Herci v predstavení nehrajú charakterové postavy, majú civilný prejav, predstavujú samých seba v určitých pohybových štylizáciách.

Predstavenie Nefotografie môže osloviť divákov, ktorí radi hľadajú v predstavení vlastné asociácie a významy, keď im nie je všetko povedané a ukázané popisne. Takých, ktorí radi vnímajú divadlo všetkými zmyslami, no v inscenácii je aj veľa myšlienok, ktoré podnecujú človeka uvažovať. Nakoniec po našich predstaveniach zvykneme divákov pozývať k tomu, aby s nami ešte zostali a podebatovali o tom, ako vnímali predstavenie. Preto ak má niekto záujem aj o takýto dialóg, presne toto u nás nájde.

 

Chcete toto smerovanie aj zachovať?

Áno, aj najbližšiu hry plánujeme pripravovať autorskou kolektívnou tvorbou, tvorivým výskumom. Budeme znovu hľadať spôsob ako rozprávať danú konkrétnu tému a cez to formulovať náš vlastný divadelný jazyk. Máme rozpracovanú hru Neistota, kde vypovedáme o tom, v čom ju my osobne najviac pociťujeme.

A čo by sme radi ešte viac rozvinuli v našej tvorbe, je interdisciplinárny charakter diel cez spolupráce s umelcami a odborníkmi z rôznych oblastí. Sama som zvedavá, kam nás tvorba posunie. Mám určité vízie, ale nemám nič dopredu isté a jasné. Je to vždy hľadanie. 

 

Čo je motívom predstavenia NEFOTOGRAFIE?

Predlohou pre inscenáciu bolo tridsať šesť textov slovenských fotografov, ktorí nám odpovedali na otázku: “Čo je ten moment, ktorý sa vám nepodarilo zachytiť, ktorý máte stále v pamäti?”

Odpovede boli veľmi rôznorodé, ale opakuje sa v nich motív fascinácie (obrazom), téma pamäte, pominuteľného, spomienok a otázka zaznamenávania verzus prežívania skutočnosti. Spolu s autormi textov skúmame vlastnosti média fotografie, zamýšľame sa nad dôležitosťou jej existencie a absencie, jej pravdivosti alebo reprodukovateľnosti.

Tieto úvahy sú nielen o fotografii ale aj o akomkoľvek inom médiu. Popri tom hra rozvíja aj pár osobnejších príbehov, ktoré rozprávajú o strate blízkeho človeka alebo o budovaní blízkosti.

 

Je to Vaša prvá režisérska skúsenosť?

Nefotografie sú po Mŕtvych dušiach a Nezachytených fotografiách mojou treťou inscenáciou, ktorú som pripravila s nezávislým súborom Divadla K. Divadlo K (Projekt Kekse) sme založili v roku 2015, po tom, čo som ukončila školu (odbor divadelnej réžie a dramaturgie na VŠMU) a do spolupráce ma oslovili Tomáš Senko a Rastislav Dobšovič. Doteraz si veľmi cením ich pozvanie, pretože mi dávajú slobodu vo výbere tém, v našom umeleckom smerovaní a tvoríme veľmi dobrý kolektív, ktorý spolu sníva.
Na konci štúdia, v roku 2015 som mala zase veľmi dobrú skúsenosť s inscenovaním hry Tólkšou! v Mestskom divadle Žilina a s prípravou scénického čítania pre festival Nová dráma. Ostatné skoršie predstavenia boli moje školské inscenácie v Divadle Lab (Ofélia, REUÍZOR, Pokojíček, Cirkus) alebo na Erasme v Ľubľane (Čajka). Doteraz na ne dobre spomínam, veľa som sa pri nich naučila.

 

Kedy si môžu ísť prípadní kultúrychtiví ísť pozrieť ďaľšie popremiérové predstavenia?

Najbližšie budeme Nefotografie hrať v septembri. Plánujeme po lete hneď niekoľko repríz, ktorých termíny tieto dni ešte dolaďujeme v tíme. Dúfame, že situácia s protipandemickými opatreniami bude ako tak dobrá, že znovu nezastaví všetky živé kultúrne podujatia. Aktuálne informácie o podujatiach nájdu záujemcovia čoskoro na našej facebookovej stránke alebo na našom webe.

 

 

Dali ste do toho veľa energie, ako vidíte budúcnosť Divadla K? Aké sú vaše, možno tajné očakávania?

Naším tajným očakávaním je, že Divadlo K (Projekt Kekse) vytvorí živý kultúrny a komunitný priestor, kde budú ľudia prichádzať na divadelné inscenácie ale aj iné umelecké výstupy a akcie. Kde sa budú ľudia spolu o umení rozprávať, hľadať v ňom skryté významy a presahy.  Kde sa ľudia budú cítiť dobre. Chceme vytvoriť priestor, kde budú vznikať rôzne umelecké spolupráce. Aktuálne máme v našich priestoroch vystavené obrazy maliara Dominika Hlinku zo série Autocalypse. Aj nové predstavenie Nefotografie je výsledkom spolupráce s komunitou fotografov. V tomto chceme pokračovať. A z takých praktických očakávaní - v priebehu najbližšieho pol roka plánujeme čo najviac hrať Nefotografie, oprášiť hru Pocestní, ktorú sme pred koronou stihli iba odpremiérovať a chceme pripraviť novú hru Neistota. Radi by sme viac rozbehli výstavný program a zrekonštruovali ďalšiu časť priestorov.

 

XXX

Premiéra

Premiéra v starom meste, kde má divadlo priestory, bola po strop vypredaná. 

A to sú tam naozaj vysoké stropy, tak ako sa na budovu v Starom meste patrí.

Neverili by ste, aké pekné voľné priestory pre možnú rekonštrukciu mesto na Dunaji ukrýva.

Miestnosť / divadelná sála je riešená netradične bez divadelného pódia, divadelné dosky nahrádzajú parkety, ktoré vlastnoručne behom lockdownu nakládli pre vec zapálení herci Divadla K.

Miestnosť lemuje rad stoličiek a pod ním druhý rad podsedákov v tvare L-ka. Zbytok sály je divadelný pľac. Bezprostredný kontakt performera s divákom.

Závesy na oknách sa zatiahli a vo svetle Meotaru na protiľahlej stene (moje ročníky vedia, čo Meotar je), začína predstavenie…

XXX

Emócie, dojmy, hodnotenie

Myslím, že pri tomto type divadla by si mal urobiť názor každý sám. 

Ak si človek divadelného mainstreamu tak čumíš. 

Valíš oči, a mal by si ich vedieť valiť naširoko, nie je jednoduché zachytiť všetko čo sa deje.

Performeri sa snažia zachytiť scény, ktoré sa odohrávajú v hlavách vyššie spomenutých fotografov snažiacich sa o fotku, s ktorou by boli spokojní, fotku ktorá by bola jedna z tých, ktorá by bola jedinečná.

Jan Saudek, svetoznámy formát fotografa tvrdí, že dobrý fotograf odfotí maximálne 7, slovom sedem, naozaj dobrých fotografií. Tvrdí tiež, že 6 ich už urobil a tá posledná sa už asi nepodarí.

Byť fotografom je boj. Nie je to len bohapusté cvakanie spúšťou. 

Nefotografií je prevažná väčšina. 

Ten pocit fotiť do zblbnutia a nič z toho môže byť masakrálne ubíjajúci.

Ak má niekto z vás fotografov / nefotografov v mobile fotku o ktorej si myslí, že je jedinečná, budem rád ak nám ju postne do komentu. Možno ju posunieme na recenziu jedného z mnohých fotografov, ktorí prispeli do predstavenia Nefotografie svojím zážitkom.

Predstavenie Divadla K - Nefotografie bude možné opäť vidieť v septembri. 

Ak teda táto nevyspytateľná doba dovolí...

#Ďuro