Padol dolu bradou

Pamätám si tento rým z detstva. Asi zo škôlky.
Smiali sme sa takto s mojím obľúbeným bratrancom na všetkých, ktorí sa neobratne zrýpali k matičke zemi. 
Semtam sme im aj trošku dopomohli.
Teda nie ja, to ten bratranec.

Rozbité kolená boli detstve úplne bežné. 
V mojom prípade, to niekedy znamenalo aj to, že dostanem po hlave od otca, alebo od mamy, lebo som nedával pozor. 
Malo to aj výchovný charakter, dával som si väčšie bacha. 

Ľudské pády, aj v dospelosti, však nie sú ničím výnimočným. 

Pády, ktoré bolia viac, ako tie s rozbitým kolenom. 
Každý z nás ich má za sebou niekoľko. 
V našich životoch spôsobia zlomené srdcia, zavrhnuté ideály a bezhraničné sklamanie.

Kto by neprežil sklamanie napríklad z prvej lásky, nebol by snáď človekom druhu homo sapiens.

Kým človek pochopí, že každá zničená láska, rozpadnutý vzťah a rozchod, v podstate posúva vpred a pomôže nájsť novú lásku, pretečie naozaj veľa vody v miestnom potoku, či rieke.

Niekto to nepochopí vôbec.

Mimochodom, ako ste na tom vy?

Priatelia

Pád a skaza priateľstva, tiež posúva dopredu. 
Priatelia sú, boli, aj budú, prichádzajú a odchádzajú.
Len tí praví zostávajú. 
Ja ich volám blízki priatelia, ale aj medzi nimi sa nájdu zradcovia. 
Ľudí to učí odhadnúť mieru dôvery, ktorú vkladá do priateľa, kamaráta, s ktorým sme preskákali naozaj ťažké obdobia. 
Niekedy to nestačí.
Ani blízka rodina nie je veľakrát zárukou. 
Našťastie tá moja ma zatiaľ podržala, vždy, keď bolo potrebné.

Ale prečo zlyhávame?

Lebo živočích homo sapiens si hľadí svoje. 
Pravidlá džungle a zákony hada plazivé, sú v podstate archetypálne vštepené v nás. 
Príroda nás učí prežiť, čo je veľmi správne. 
U človeka to ale občas spôsobuje isté chyby v programe.

Mňa život naučil nedávať maximálnu dôveru.
Vždy tam mám malú škáru, cez ktorú viem nakuknúť na situáciu a jej dôsledok aj inak.

Ozaj, máte najlepšieho priateľa? 
Ako dlho?
A nie je to pes?

Chlieb náš každodenný

O pádoch v zamestnaní, v podnikaní asi každý vieme svoje. 
V kolektíve, poťažmo vo väčšom, sa vždy džungla prejaví. Muži verzus ženy, Mara proti Zuze, šéf kontra zbytok sveta. 
Občas to zabolí, prípadne končí na koberci, v tom najhoršom, možno aj najlepšom prípade výpoveďou.

Podnikateľ, ktorý pado na dno vie, že to nie je med lízať. Ak ale pri tom ako spadol a už nevstal z popola, vyrovnal všetky svoje dlhy, má u mňa obrovský rešpekt. Ak sa následne dostal aj z tej psychickej rany, ktorá sprevádza tento nepríjemný pád, tak sa z neho stane večne živý Robocop, hodný obdivu.

Náš chlieb každodenný stojí veľa námahy, potu, ale hlavne nás stojí veľa psychických síl. Pozná to každý z nás.

 

Inštrumentál

Ďalším pádom ktorý môžeme pozorovať aj v dnešných dňoch, mesiacoch a rokoch nášho krátkeho života je úpadok morálky. 

Tento pád býva dlhý a bolestivý.

Končí v inštrumentále.
“Padneš s kým, čím?”
“S nami všetkými, so všetkým, čo máme."

Príčin môže byť niekoľko, ale podľa môjho názoru, je to hlavne nezvratný proces, daný aj určitým historickým kolobehom udalostí za desaťročia, stáročia a tisícročia, ktoré sme reálne schopní akotak vyhodnotiť.

Možno vieme reálne vyhodnotiť egyptskú civilizáciu pred našim letopočtom a rímsku civilizáciu aj nášho letopočtu.

Momentálne sledujeme úpadok hodnôt našej trochu väčšej svorky s podobnou mentalitou a nastavením. 
Volám ju euroamerická civilizácia.

Myslíte si, že nemám pravdu?  
Napíšte do komentu, budem rád za každý rozumný názor.

Konštruktívny paradox

Paradoxne vojna, ako dôsledok pádu morálky, ktorý prerazí dno, na krátky čas trochu poopraví naše ľudské vnímanie hodnôt. 
Aj posledný veľký stret svetov ukázal, že na pár desaťročí vieme byť ku sebe trochu lepší.

Čo nás k tomu vedie?

Žije sa nám horšie a potrebujeme pomoc a tým pádom ju vieme aj poskytovať. 
Sám si pamätám, že ešte vyše štvrťstoročie dozadu si vedeli ľudia vypomôcť a to nielen v rodinách. 
Bol to dôsledok socializmu ako takého, v ktorom sa dá prežiť, len keď sú si ľudia nápomocní? 
Alebo aj posledný záchvev v mysliach tých, čo si ešte matne pamätajú hrôzy vojny? 
Nedokážem odpovedať. 
Nemal som vek na to aby som to vedel relevantné vyhodnotiť.
  Viem iba, že to tak bolo. Pomáhali sme si.

S rastúcim extrémizmom vidíme, že ľudia zabúdajú aká bola neprajná doba a čo spôsobila. 
Plač, kvílenie, krv, smrť. 
Kto hlavne z mladších vie reálne vyhodnotiť, čo znamená vojna a čo ju vlastne spôsobuje?

"Nedovoľme, aby sa história vrátila!”

Áno, je to môj emočný výkrik. 
Možno aj do tmy.

Zištné pohnútky?

Keď vám dnes niekto pomôže, máte veľakrát pocit, že to robí zištne, lebo niečo potrebuje. Nikto nechce veriť, že to môže byť iba tak.

Sám som za úprimnú snahu podporiť, niekoľkokrát spadol a nabil si naivnú nezištnú gebuľu. 
Zo snahy pomôcť, ma to vrhlo do tieňa, v ktorom som bol nakoniec ten zlý a vinný.

Už sa vám to stalo?

Máme sa veľmi dobre. Táto doba nám podľa mňa dosiahnúť to, čo ešte spomínané vyše štvrťstoročie dozadu bola len utópia. 
Berie nám to akýsi cit reálne vyhodnotiť situáciu. 

Určite vznikajú príklady, o ktorých možno povedať, že ľudia nepomáhajú zištne, len kvôli budúcemu prospechu. 
Takých podľa mňa osvietených ľudí, si treba naozaj vážiť.

Ako jediní držia morálkou v spoločnosti akotak nad priepasťou.

Ale človek, vraj rozumný s prívlastkom moderný chce za každú cenu nájsť ten zámer.  
Prečo asi tamten robí toto?  
Čo tým asi sleduje?

Výhľad do budúcna

Čo myslíte, kedy sa opäť my euroameričania zrútime, tak ako naši predchodcovia z učebníc dejepisu? 
Bude to tvrdý pád a rachot, alebo si len dooškierame nohy, ako v detstve asi každý z nás?

Budem veriť, lebo chcem, že opäť neprerazíme pomyselné dno a moji súčasníci, potomkovia nikdy neokúsia konštuktívny paradox o ktorom som sa zmienil vyššie.

Návrat do detstva

K napísaniu tohoto článku ma motivovala situácia z uplnulého týždňa. Stalo sa to tesne po návšteve môjho priateľa v kopcoch srdca Slovenska, kde má krásnu chalupu.

Priznám sa, že to nebolo úplne na triezvo. 
Prierez produktov ovocných sadov jeho otca, jeho vlastných a možno aj jeho brata s koštovkou, ktorá trvala asi hodinu, bol naozaj mocný a inšpirujúci zážitok.

Pri schádzaní dolu zo strmého kopca po lesnej ceste plnej kameniny, sa mi samozrejme viacmenej chybou, do týchto podmienok nedostatočnej obuvi zvanej kroksy, zrútil svet pred očami, priamo na kolená.

“Si OK?”, opýtal sa môj brat, mimochodom študovaný docent. 
“Kde v prdeli mám okuliare?”, pýtam sa nástojčivo. “Aha tutok.”

Vytiahol som si “havlovky” ponad kolená (pre tých mladších kratšie nohavice), docent sa zahľadel a spustil hurónsky smiech. 
Havlovky deravé, kolená krvavé, našťastie nie devastačne.

Myslím, že by som sa zasmial aj ja. Bola to vtipná situácia, vyčítať sa mu to rozhodne nedá.

Uvedomil som si, že naposledy som takto spadol presne 30 rokov dozadu. Bolo to pekné memento, ktorým som si pripomenul detstvo.

Obzvlášť keď nás dolu na našich apartmánoch čakala aj naša mama. 
Po hlave som nedostal, tentokrát som ju skôr pobavil. 
Samozrejme predtým padla otázka, či som v poriadku a nestalo sa niečo horšie.
Je to dobrá mama.

Čo na záver?

Snáď najznámejší ľudský pád sa vraj odohral približne dvetisíc rokov dozadu, po ceste na Golgotu a hneď trikrát.
Aj keď nie som úplne bezhraničným vyznavačom veľkej knihy, obzvlášť nového zákona, priznávam, že veľakrát z neho citujem a parafrázujem.

Snáď mi to odpustí, vychovali ma tak, snažím sa vniesť do myslenia ľudí trochu svetla, to čo si zaslúžia a často aj nezaslúžia. V podstate podobne ako to robil ON.

Nie, nie som žiadny spasiteľ, to by som si nikdy nedovolil ani len pomyslieť.
Som len ten moderný múdrosráč, ale to som tu na portále už niekde písal.

Ak spadneš, dôležité je, keď ti má kto pomôcť vstať, aj keď by bolo možno najlepšie, keby si vstal sám. 
Aspoň sa o to pokúsil.

Máš aj ty medzi priateľmi svojho Šimona z Cyrény?

Alebo najradšej vstávaš sám?

Ja volím B. 

#Ďuro

P.S. Dostal som výčitku od kamarátky, ktorá ma potenciál byť takou tou lepšou rodinnou priateľkou. Vraj tu vyššie nič nezaujalo. :-)

Dopĺňam ešte jeden životný pád, bohužial len očami muža.

Ako sa asi cíti žena s ideálmi, ktorá nevie nájsť muža svojich snov?

Je krásna, podľa nej aj múdra a spadla už stokrát.

Muži ju len využijú a s pribúdajúcim vekom sa v nej bijú dva pocity.

Záblesk možnej novej lásky v opare nikdy nekončiaceho ružového oblaku, s nádejou, že existuje ten pravý, s beznádejou skúseností a pocitom, že už nechce žiadneho muža ani vidieť.

Pozviechať sa a ísť znovu, možno naivne dopredu, lebo čas je neúprosný je naozaj náročné.

Z pozície muža Vám, Evám, Kristínam, Blankám a iným sedmokráskam naozaj nezávidím.