O hľadaní pokoja mysle

Počula som raz príbeh o veľmi bohatom mužovi z Indie...

...muž mal vo svojom vlastníctve mnohé paláce, nádherné ženy, záhrady a služobníctvo. V určitom veku však dospel do štádia, kedy začal hľadať tzv. „pokoj mysle“. Rozhodol sa tak predať všetok svoj majetok a s nadobudnutými diamantmi, ktoré za svoj majetok získal, cestovať po Indii na svojom koni a spoznávať mudrcov, ktorí by mu s jeho problémom pomohli. Stretol sa s mnohými mníchmi či inými mudrcmi, ktorí mu však nedokázali pomôcť. Až jedného dňa natrafil na dedinu, kde mu jej obyvatelia odporučili zájsť za tzv. Mullom Nasreddinom. Ten podľa obyvateľov dediny disponoval veľkým intelektom a tak by boháčovi mohol pomôcť.

Boháč Mullovi vysvetlil svoj problém a ten mu na to odpovedal nasledovne : „Je to predsa veľmi jednoduché, zosadni zo svojho koňa a ja ti ukážem riešenie“ na čo boháč zosadol no vrece diamantov pevne zovieral v rukách. „Sú to veľmi vzácne diamanty, keby mi ich niekto zobral...“ začal boháč no než si uvedomil čo sa deje mu Mulla vrece z ruky vytrhol a utekal preč.

Bohatý muž najprv nevedel čo sa deje no neskôr začal Mullu naháňať. Oproti Mullovi však nemal šancu – bol v jeho meste, na rozdiel od neho nepoznal každú ulicu no a navyše boháč utekať nikdy nemusel, a tak s tým mal tak trochu problém. Začal plakať a slzy sa mu kotúľali z líc, keď sa okolo neho zhromaždil dav obyvateľov mesta. Obviňoval pred nimi Mullu a sťažoval sa, že ho dav oklamal a spojil s takýmto hlupákom. Obyvatelia mesta na to však odpovedali iba to, že Mulla je skutočný mudrc a žiadny zlodej. Boháč však stále opakoval, že prišiel o všetko.

Pri zotmení sa boháč zadychčaný a spotený z naháňania vrátil k stromu, pod ktorým nechal svojho koňa. Ako náhle sa k nemu blížil, zbadal Mullu spokojne stáť pri strome aj spolu s vrecom diamantov. „Vezmi si svoje vrece“. Boháč si ho zobral a privinul k hrudi. „Aký je to pocit? Cítiš pokoj mysle?“ spýtal sa Mulla. Boháč odpovedal „Áno, cítim sa pokojne. Si zvláštny človek a máš zvláštne metódy.“ . „To nie sú zvláštne metódy, je to jednoduché. Čokoľvek máš berieš ako samozrejmosť, stačí ak sa naskytne možnosť to stratiť a okamžite si uvedomíš, akú to malo hodnotu. Nezískal si dnes nič nové, toto vrece si mal vždy a niesol si ho bez akéhokoľvek pokoja v mysli. To isté vrece teraz držíš a vyzeráš dokonale pokojne, takmer ako mudrc. Tak si svoje vrece zober a už ostatných neotravuj“.

Tento príbeh sa pravdepodobne (ne)odohral niekde medzi 13. a 15. Storočím v Indii, no myslím si, že je inšpiratívny aj pre dnešného človeka 21. Storočia. Mnohí z nás hľadajú tzv. zmysel života, pokoj mysle či ako to nazývame. Neustále sme nespokojní a upíname celý náš život na hľadanie toho, čo nás konečne spraví spokojnými.

Problém je však v tom, že už samotné hľadanie v nás evokuje zúfalstvo, ktoré nás od nášho vytúženého pokoja čoraz viac odďaľuje. Tak ako boháč z príbehu si neuvedomujeme, že všetko čo máme si nesieme neustále so sebou, len sa treba uvoľniť, pozorovať a objaviť to. Funguje to podobne, ako keď si nevieme spomenúť na niekoho meno (či určité slovíčko v cudzom jazyku). Určite to poznáte – sústredíte všetku svoju myseľ a silu na to, aby ste si naň spomenuli. Už už ho máte na jazyku, no aj tak to nejde. No a potom si večer ľahnete do postele a naraz sa dané meno (slovíčko) objaví.

Jediné čo musíte spraviť je vyčistiť zaprášené zrkadlo a objaviť všetky vaše schopnosti, vlastnosti a charakteristiky, ktoré sa vo vás tak dlho skrývajú. Určite poznáte držiteľku Nobelovej ceny za fyziku – Marie Curie (Sklodowsku). Vraví sa, že tri roky pracovala na určitom matematickom probléme, ktorý sa jej ku koncu zdal nevyriešiteľný. Začínala byť unavená, tri roky premrhala a riešenie nebolo v dohľade. A potom raz večer si povedala „Čo je moc, to je moc“ a rozhodla sa problém uzavrieť a ísť spať. V jej mysli sa teda všetko skončilo – dobrovoľne sa vzdala.

Keď sa ráno zobudila, ostala prekvapená. Na kúsku papiera stálo jej rukopisom riešenie trojročného matematického problému. Nerozumela, keďže nik iný ako sluha sa v jej dome nenachádzal no a ten o matematike vedel asi toľko, ako stredoškoláci, ktorí (ne)maturovali v roku 2020 (nechceme samozrejme nikoho osočovať či podceňovať). Keď sa pozrela bližšie zistila, že rukopis skutočne patrí jej. V tom si spomenula na sen, ktorý sa jej prisnil – ako vstáva z postele, sadá si ku stolu a píše riešenie. Odrazu si uvedomila, že v tú noc nesnívala a písanie riešenia problému sa skutočne odohralo.

Čo sa stalo, že po troch rokoch konečne prišla na riešenie matematického problému? Uvoľnila sa.

Netvrdím však, že naša životná cesta by mala byť pasívna. Mala by byť plná reakcií, ktoré sú odpoveďou na situácie a prostredie, v ktorom žijeme a nachádzame sa. Mali by sme si život užívať uvoľnene a nemyslieť neustále na to, ako dosiahnuť ciele do budúcnosti. Podnikať rozhodnutia a kroky, ktoré sú v súlade s našim cítením a smerujú tam, kde by sme chceli byť, no užívať si zároveň samotnú cestu. A čo vy, užívate si cestu alebo sa neustále upínate na cieľ?

#lleba