Skip to main content

Môj 17. november (SPOMIENKA od #Michala)

 

V roku 1989 som mal len 13 rokov, no v našej rodine perzekvovanej vtedajším režimom som už od detstva vedel, že nechcem žiť v spoločenskom zriadení, ktoré si neváži vlastných ľudí.

 

Čo mi priniesla zmena?

Nuž, hneď na začiatku to, že som sa mohol dostať na gymnázium a na vysokú školu, že som mohol odísť študovať do zahraničia a pokojne sa vrátiť. (Vysvetlenie pre mladšie ročníky: S kádrovým posudkom našej rodiny by mi komunisti nedovolili študovať.)

Od začiatku Nežnej revolúcie sme hádam všetci cítili omamnú vôňu slobody. Teda až na pár starých komoušov, ktorých slobode národ odzvonil na námestiach zväzkami kľúčov. Do toho novembrového revolučného vánku sa mi však napriek môjmu útlemu veku začal onedlho miešať aj pocit, že je príliš "nežný" na to, aby sa ten Augiášov chliev poriadne vyvetral a vyčistil. A ten pocit pretrváva dodnes.

 

Čo je to vlastne tá sloboda?

Ja ju vnímam v prvom rade ako povinnosť a nie ako ľudské právo. Je to pre nás všetkých dar. Dar, ktorý sa dáva a nie berie. Je to krehká bytosť, ktorú si musíme hýčkať. Kvetina, ktorú treba denne zalievať vlastnou pokorou, rešpektom a toleranciou. Ak z nej budeme len trhať, zmení sa na zvierajúci, jedovatý brečtan a bude nás dusiť o to viac, čím vehementnejšie sa z tejto "slobody" budeme chcieť "vyslobodiť".

 

Pripomína vám tá posledná veta dianie v dnešnej dobe?

Mne veru áno. Už dlhé roky mám dojem, že na tento dar slobody naša spoločnosť ešte nedorástla. Zvyknem hovoriť, že náš dar slobody si hneď po revolúcii (alebo už aj pred ňou???) hŕstka gangstrov zamenila za absolútnu svojvôľu a lúza zas za bezbrehú anarchiu.

Že nik tú slobodu nechce dávať ale len si ju brať. A že tí, ktorých sme dosadili do správy vecí verejných, sa namiesto služby národu strajrú iba o vlastné korytá. A sme opäť pri tom chlieve. Kradmý smrad z neho sa mi zdá čoraz silnejší.

V istých veciach sa nám totiž ani po 32 rokoch nedarí zmeniť. Nevážime si to čo je dobré a cez plytký konzum sa obklopujeme falošnými hodnotami. Neroznávame a neuznávame skutočné elity a výkvet národa. Neovládame cudzie jazyky a kultúry a nadôvažok przníme aj materinčinu.

Nepoznáme vlastnú históriu a nevieme sa z nej poučiť. Málo hľadíme do budúcnosti a neskúmame, čo je pre nás naozaj dobré. Nebudem hovoriť za našich bratov Čechov, no na Slovensku mám v mnohom pocit, že národ i krajina vôbec nemajú smerovanie.

Chýba nám rešpekt a múdrosť. Rešpekt k múdrosti. Namiesto zhŕňania statkov len poznanie dokáže posunúť spoločnosť vpred.

Poznanie je jedinou zárukou, že nebudeme dookola opakovať svoje chyby a že ďalšie generácie sa budú mocť tešiť zo skutočnej slobody ducha.  

Je 17. novembra 2021, šesť hodín ráno a ja odchádzam do Prahy. Želám si pritom, aby sme všetci boli lepší, múdrejší, tolerantnejší. Vrátane mňa...

 

#Michal

Pridajte komentár