Kitty a Candy (Poviedka z vlaku)

Cesta vlakom býva často inšpiratívna, či už pohľadom z okna na utekajúci svet, alebo ak stretnete ľudí o ktorých sa dá kadečo popísať, prípadne domyslieť. 

Fiktívny príbeh o krásnej žene s rúškom a kamarátke kazomrdke z pripravovanej knižky “záchodových”, krátkych poviedok som už uverejnil nejaký ten týždeň dozadu, nájdete ho tu. 

Tentokrát som sa rozhodol uverejniť druhú fikciu - koncept, ktorý ešte možno zmutuje, o metamorfóze slečny, ktorej šikmé oči naznačovali, že je z Ázie. Veď čítajte.

Kitty a Candy

“A tak som si kúpila kabelku, ktorá stála viac ako moje prvé auto.”, hľadí z okna pravidelnej linky v biznis kupé vlaku zo Stovežatej Asaiko. Telefonuje zdá sa, s najlepšou kamarátkou.

“Všetky sú také isté. Kupujú si handry a kabelky nie pre obdiv mužov, ale pre oči a závisť iných žien.”, zamyslí sa Peter.

Sú miesta, kde sa cudzie rozhovory nedajú nepočúvať a vlak, je jedným z týchto príležitostí.

Kto sa tvári, že nepočúva, klame.

Peter chodí rád sám, tentokrát to tiež vyšlo. 

Ako každý muž potrebuje chvíľky pre seba a úniky mimo reality. Ak to spojí s prácou, je to ideálna kombinácia. Zabiť dve, až tri muchy jednou ranou je fajn pocit.

Vlakové kupé, ľudia, ktorých mu prihrá náhoda, mu bývajú často inšpiráciou.

„Je to vôbec náhoda?“

XXX

Ľudí rozdeľuje na blízkych priateľov, priateľov, známych a stromy.

Stromy sú ľudia, ktorí sú súčasťou života krátku obmedzenú dobu. 

Taký strom má rôzny význam. 

Počnúc tým, ktorý sa ťa na ulici opýta na aktuálny čas, prípadne smer ktorým sa dostane na autobusovú stanicu, končiac stromom, s ktorým si vymeníš pár hodín prítomnosti, prípadne letmý dotyk, obšuch. To sa vo vlaku bežne deje.

Asaiko je jeden z tých krajších stromov. 

Útla postava s driečnym driekom a tváričkou, ktorú môžu mať len miešanky.

Svet sa globalizuje, migrácia narastá a jedným z pozitívnych vplyvov tejto nezvrátiteľnej budúcnosti, sú pre každého muža práve miešanky. Minimálne pohľad na ne vždy poteší.

Pri výrobe sa zvyčajne rozmanité gény dohodnú tak, že výsledok je zaujímavý, pre muža príťažlivo nevšedný.

A možno je to len zdanie. 

Asaiko je oháknutá naozaj štýlovo. Tak, ako sa výletu za nákupmi zo zahraničia patrí. 

Deravé priliehavé jeansy, farebný megaopasok a biele tričko značky z parížskych pódií naznačuje, že sa nemá zle.

XXX 

Ponad čierne vkusné zrkadlovky kukajú dve čierne oči, ktoré nemajú dno. 

Pri pohľade do nich padáš, padáš a PADÁŠ.

Peter tvrdí, že tento typ očí môžu mať len japonci. 

Táto civilizácia je podľa neho výsadok z vesmíru, ktorej sa asi miliardu rokov dozadu, pokazil vesmírny koráb a núdzovo pristál na Zemeguli.

Sú to ľudia nám cudzí, so zvykmi, hodnotami a správaním, ktoré sú na míle vzdialené bežnej človečine žijúcej v našich súradniciach. Aj v prípade tsunami sú disciplinovaní, poslušne čakajú na pokyny. Chaos a bordel sú im cudzie.

Otázkou je: “Je možné, že sa vie japoncom pokaziť vesmírna loď?”

Ktovie, či sa aj jej otec ako turista neprimotal s hightech fotoaparátom na námestie, kde vrazil do krásnej slovenky a zamiloval sa. Asaiko je určite narodená v 90tych rokoch, čo by tento dohad potvrdzovalo. Boli tu už otvorené hranice. 

Aj pre japoncov.

XXX

“Tá klíma tu asi nefunguje!”, rozčuľuje sa Peter. Vonku zúri leto a ani lístok v tomto nadštandardnom kupé nezaručuje želaný komfort.

“Mne sa tiež zdá”, prikladá malú ruku s dokonalými nechtami Asaiko k štrbine ventilátoru.

“Tu zdechneme.”, snaží sa zavtipkovať Peter.

“Budeme to asi musieť vydržať.”, usmieva sa. 

“Prídem domov a dám si studenú sprchu”, ovieva sa módnym časopisom mladá exotická kráska. 

“Vy máte na ruke tetovačku Hello Kitty?”, zaostrí na jej na predlaktie Peter.

“Áno, páči sa Vám?”, smeje sa a zdá sa, že je rada, že má spoločnosť.

“Sme taká dvojica od detstva, Kitty a Candy. Ja sa volám Candy.”, odpovie slovenka s užšími očami. 

“Candy je japonské meno?”, pýta sa žartovne Peter.

“Prečo japonské? 

Ja som vietnamka. Obaja rodičia sú. Narodila som sa tu.”, jej slovenčina je naozaj perfektná.

“Aha, podobáte sa na japonku.”, tvári sa vážne znalec antropológie. 

“Áno? Tak japonky sú pekné ženy prečo nie.”, zapýri sa Candy.

“Nemôžem povedať nie”,podporí jej sebakompliment Peter.

“My vietnamci máme mená ťažké na výslovnosť. Tí, ktorí žijeme v Európe sa voláme tak ako nám to rodičia vymyslia.”, vysvetľuje.

“Ja som sa tu narodila, popravde necítim sa ako vietnamka. Ale volať sa po slovensky, napríklad Anička, tak to by už ako vyzeralo.” 

Candy je zdá sa ukecaná, so zmyslom pre humor. 

XXX

Pohyb ľudí za lepšími, alebo zdanlivo lepšími podmienkami priviedla do našich krajov komunity z Vietnamu. Sú to pracovití ľudia so zmyslom pre obchod. Tiež dobre varia. 

“Chodím do jednej fajn vietnamskej reštaurácie, kúsok od železničnej stanice. Dá sa tam bez problémov parkovať a posedieť. Pred ňou je také súsošie s Buddhom a drakom.”, opisuje svoj obľúbený ázijský podnik Peter.

“Tak tam to vedie moja mama, vidíte Bratislava je malá.”, konštatuje Candy.

“Ja mám svoje tetovacie štúdio. Robím všetko, ale najviac obočie.”, vysvetľuje svoj, zdá sa úspešný biznismodel.

“Ženy sú mi za to ochotné platiť peniaze, ktoré by som nečakala.”, usmieva sa spokojne.

“Čiže Vy, namiesto drakov, otrepaných slov a citátov slávnych v angličtine, tetujete obočie.”, zaujíma sa Peter. 

“Ženy sú lenivé starať sa o to. A potom sú také, čo sa starali veľa a už sa nemajú o čo starať. Ja im to tam pekne dokreslím.”, utvrdzuje ho Candy. "Je veľmi pohodlné zobudiť sa a mať zo ksichtu tvár. Aspoň zčasti pripravenú ukázať ju na verejnosti.”, poznamená sarkatisticky. 

“Funguje to, som obsadená vždy minimálne dva mesiace dopredu.” 

XXX

“Toto je tá kabelka? Prepáčte, nedalo sa nepočuť Váš rozhovor s kamarátkou. 

Candy sa hlasne smeje. 

“Nie, tú mám v kufri, tá je tak na večerné výjazdy. Vám nič neunikne však?”

“Tak bol som zvedavý aké auto bolo Vašim prvým.”, podpichuje Peter.

“Také male, japonské. Predal mi ho môj strýko, lebo ma má rád.”

“No. Vy ste mala byť japonka!”, vracia sa k obľúbenej téme Peter.

Candy pracuje minimálne 10 hodín denne. 

Plánuje si otvoriť salón. “Sesternica, ktorá žije stále vo Vietname vravela, že by to skúsila v Európe. Vie robiť pekné nechty, naučím ju aj obočie.”, rozvíja stratégiu.

"Musím ju dať dokopy s nejakým kamarátom odtiaľto.” 

Vydať sa, je vždy tou najlepšou cestou ako sa dostať k trvalému pobytu a prchnúť spod bambusov pod lipy a európske ihličnany. Koľko vzťah vydrží je sekundárne. 

Komunita ťa vždy podrží. Vietnamec zamestná vietnamca, vietnamec sa nechce zamestnať u iných. 

“Taký malý Vietnam. U nás kúsok od vlakovej stanice.”, hrdo konštatuje. 

"Domovina nám nechýba, semtam ideme na pár týždňov pozrieť rodinu a známych. Vraciame sa sem radi.” 

“Chcela by som si nájsť Slováka.”, naznačí a prehodí si vlasy na druhú stranu ramien.

“Čiže sa chcete asimilovať?”, vtipne poohýba slová Peter a padá do jej hlbokých očí.

“Aj dnes ideme s kamarátkou dať drink a tancovať. Kúsok od stanice, ten podnik s hudbou a drevenou presklenou terasou. Zastavíte sa?”, sebavedomo položí priamu otázku. 

"Dnes večer mám…”, zahapká zaskočený Peter. “Neviem, možno sa zastavím.”

“Vždy som chcel dostať japonku, tú baletku z nároďáku.”, ženie sa mu hlavou a odspodu hore si premeriava Asaiko. 

Asaiko hanblivo odvráti pohľad...

 

#Ďuro

(koncept z pripravovanej knihy poviedok)