Denník nudistu 24

Sedel som za oknom.

Sám.

Zase.

 

Pozoroval som ľudí.

Pracovali.

 

A ja som si uvedomil jednu vec.

Milujem prácu.

 

Dokážem sa hodiny a hodiny pozerať na ľudí ako pracujú.

Je to fascinujúce.

Chodia hore dole.

Nosia veci.

Debatujú.

Potia sa.

Zlepšujú.

Skrášľujú.

A mňa to obohacuje.

 

Je skupina ľudí, ktorá keď zistí, že ich niekto pozoruje pri práci, tak sa zahanbia.

Do tváre im vstúpi červeň.

Ako by niečo vyparatili.

A pritom by to malo byť naopak.

 

Mala by do nich vstúpiť hrdosť.

Tak ako do mňa, keď ich pozorujem.

Som hrdý na ich prácu.

Chcel som sa aj zamestnať.

Ako pozorovateľ.

Pozorovateľ práce.

 

Bol by som vo firme, obchode, fabrike na jednom vyvýšenom mieste a pozoroval by som ľudí a ich prácu.

Niečo ako rozhodca v tenise.

Zatiaľ sa mi ozvalo veľa zamestnávateľov, že si to vedia predstaviť.

Že to je dobrý nápad.

 

Jediná firma zatiaľ mlčí.

Národná rada SR.

Zle jazyky hovoria, že tam nie je čo pozorovať.

 

Respektíve, že tam už zamestnali 150 takých ako som ja.

Milovníkov práce.

Že ma nepotrebujú.

Mýlia sa.

Potrebujú ma.

Som ako soľ.

Opatrujte sa!!!

 

Ozvem sa. Dúfam.

 

#Mišel

 

PS:Nudista - / muž čo sa nudí /